Šuriansky hrad (SK)
Šuriansky hradhrad v Šuranoch, Šurany
 |
| Kraj: Nitra | Okres: Nové Zámky | Obec: Šurany |
|
|
| História: |
|
Šuriansky hrad bol postavený medzi rokmi 1382 až 1403. Dôkazom je listina z 15. júla 1382, kde sa spomínajú ako osada, avšak r. 1403 sa spomína hrad vojvodu Ctibora. V tom čase patril hrad beckovskému panstvu. V Ctiborovom testamente z roku 1431 sa uvádza 12 dedín a osád patriacich do príslušenstva Šurianskeho hradu. Prvým doteraz známym kapitánom hradu bol Benedikt de Turuch, v r. 1434 kapitán Štefan Petrach, v r. 1435 Ladislav Zenas. V roku 1444 bol nitrianskym županom Michal Orságh, ktorému kráľ Šuriansky hrad prisľúbil. M. Orságh si vzal za manželku Dorotu, vdovu po Ctiborovi. M. Orságh sa stal súčasne aj uhorským palatínom a po jeho smtri v r. 1482 sa stla majiteľom hradu jeho syn Ladislav, ktorý ho neskôr daroval svojej dcére Dorote. Jej vydajom sa majiteľom hradu stal Peter Korlátkey z Bučian, ktorý zahynul v bitke pri Moháči 29. 8. 1526. Jeho dcéra Františka sa vydala za Františka Nyáriho, ktorý sa stal ďalším majiteľom hradu. František Nyári sa vyznamenal v niekoľkých bitkách proti Turkom. V roku 1553 sa zúčastnil ďaľšej výpravy, chorľavý sa vrátil a zomrel. V roku 1530 Turci po prvýkrát vyplienili okolie.
Šuriansky hrad mal strategicky dôležitú úlohu, pretože chránil cestu vedúcu na sever a preto bol vždy dobre opevnený, mal bojaschopný posádku a udatných veliteľov. Vonkajšie opevnenie bolo palankové a malo štyri bašty. Ústrednou budovou hradu bol palác s vlastným opevnením, ktoré malo cimburie a oporné piliere. Na nádvorí hradného paláca bola hradná studňa. Pred palácom a zároveň aj pred opevnením bola priekopa s padacím mostom. Vstupná brána do hradu bola v hranolovej veži s arkierom, pred ktorou bol most vedúci na mestský ostrov. Zákon z roku 1556 prikazuje opevniť Šurany. Ďalší zákon číslo XXVI vydaný v roku 1559 doslova nariaďuje obyvateľom Nitrianskej a Trenčianskej stolice odpracovať 6 dní na opevneniach Šurianskeho, Komjatického a Nitrianskeho hradu. V rokoch 1565-1568 bol kapitánom hradu Štefan Dersffy, ktorý mal v Šuranoch viackrát príležitosť dokázať svoju zručnosť v narábaní mečom. V roku 1567 vyšiel nový zákon, ktorý nariaďuje namiesto šiestich dní, odpracovať dvanásť na opevnení hradu v Šuranoch. Stavalo sa silnejšie opevnenie, ktoré bolo budované z hliny, prútia a kolov. Toto opevnenie spoľahlivo odolávalo delovým strelám. V roku 1569 sa stal majiteľom hradu Šimon Forgách. Bol generálom Preddunajského vojenského dištriktu a Šurany sa stali jeho sídlom. V roku 1599 sa stal majiteľom hradu Štefan Illésházy, ktorý ho kúpil od Forgáchovcov. Illésházy sa spojil s Bocskayom - vodcom povstania. V máji 1605 dobyl hrad pre kráľa Tomáš Bosniak, ktorý sa stal kapitánom hradu. Po smrti Illésházyho v roku 1506 zdedila hrad vdova Katarína Pálffyová, ktorá ho roku 1613 darovala kapitánovi Tomášovi Bosniakovi. Hrad sa tak dostal do dobrých rúk. Tomáš Bosniak je najvýznamnejším kapitánom hradu a významnou osobnosťou v dejinách mesta. Narodil sa v roku 1572 v Bratislave, vyznamenal sa ako protiturecký bojovník v Pätnásťročnej vojne (1593-1606) v bitkách pri Pešti, Ostrihome a Stoličnom Belehrade (Székesfehervár). Z poverenia kráľa je signatárom tzv. Žitavského mieru s Turkami, s ktorým sa skončila Pätnásťročná voja. Tento mier podpisoval okrem iných aj Štefan Illésházy a Juraj Thurzo. Bosniak bol obratným vojenským stratégom a veliteľom, ktorý vyhrával aj nad tureckou presilou. Kráľ Matej II. vymenoval Bosniaka 10. decembra 16O9 za baróna. V r. 1617 ho kráľ Matej II. vymenoval za hlavného tekovského župana, v roku 1624 kráľ Ferdinand II. za kráľovského ceremoniára a neskôr aj za hlavného hornouhorského kapitána, čo bolo mimoriadne vysoké vyznamenanie. Zomrel v Šuranoch 19. decembra 1634 a slávnostne ho pochovali 4. júna 1635 v Nitre. Čo je neobvyklé v tej dobe, je to, že sa hlásil k slovenskej národnosti a po slovensky písal aj svoje listy, a tak isto i jeho dcéra Žofia Bosniaková, ktorá sa dnes uctieva ako svätica. Narodila sa v Šuranoch 2. 6. 1609 a zomrela na hrade Strečno 28. 4. 1644. Bola prvou manželkou Františka Vešeléniho. Štefan Bosniak - syn Tomáša Bosniaka, bol nitrianskym biskupom a dal postaviť v Šuranoch barokový dvojvežový kostol. Po Bosniakovej smrti bol majetok rozdelený medzi potomkov a neskôr patril Pálffyovcom, Kautzovcom, Esterháziovcom, Motešickým a Károlyovcom. § 4 zákl. čl. 20 z roku 1662 nariaďuje, aby sa všetky príjmy a povinné pracovné odvody ponechali v Šuranoch, za podmienok, že sa Šurany nesmú nikdy poddať Turkom. Turecké vojsko veľkovezíra Ahmeda Kopruluho pritiahlo k Šuranom 8. augusta 1663. Šuriansky hrad sa bránil delostrelbou takmer bez prestania. Hradná posádka sa hrdinsky bránila, ale proti tureckej presile nič nezmohla. Ráno 12. augusta 1663 Turci vztýčili zástavu ozdobenú konským chvostom a polmesiacom. Šurany boli dobyté, ale Turci sa netešili tomuto víťazstvu - príliš draho zaplatili za Šurany, ktoré sa im stali ohavnou škvrnou na palmách víťazstva. Obsadenia hradu sa zúčastnil aj turecký cestovateľ Evliya Čelebi, ktorý napísal: " Chvála bohu bol som tam, keď ho dobyl Beyko Ali paša a pripísal ho k ríši. Je to štvorhranná silná drevená palanka. Z južnej strany vidieť duplované vráta z dosák, mohutnú priekopu, zbrojnicu, dobré a dokonalé delá. Ochridský beg, ktorý bol ochrancom hradu si krásne rozumel s poddanými a mesto značne zaludnili. Náš pán Husejin paša sa veľmi tešil z tohto rozkošného miesta a povedal: Tento hrad je nám veľmi potrebný! Umiestnil tam odu janičiarov, odu delostrelcov a odu zbrojárov."
ODA - v turečtine = kasáreň, veľký stan V tureckom daňovom súpise zvaného defter sa hovorí o Šuranoch ako o základine jeho excelencie veľkovezíra Ahmeda pašu. Okrem vyčíslenia odvedených daní a desiatkov sa uvádza 69 neveriacich, čiže kresťanov. Turci síce narobili v Šuranoch veľa škody, ale nakoniec sami opevnili hrad, ktorý bol na príkaz ostrihomského arcibiskupa niekoľkokrát dobýjaný naspäť. Cisárskym vojskám sa však v Šuranoch nedarilo. Koncom októbra 1684 sa zmocnil Šurian generál Adam Cobor s hŕstkou 1200 husárov. Turecká stráž vraj pásla kone ďaleko od hradieb a brány hradu nechala pootvorené. Cobor nečakane vtrhol do Šurian a rýchlim útokom vyvraždil hradnú posádku Turkov. Oslobodené Šurany sťažili postavenie Nových Zámkov, ktoré boli ešte v tureckej moci. Turci boli porazení, ale ďalšie nepokoje ešte prišli. V roku 1704 dobyl hrad rákocziho generál Bercsényi. Rákoczi za pomoci francúzskych inžinierov De Riviére a La Maire dáva niektoré hrady opravovať, medzi inými aj Šuriansky, v ktorom sídlil. Päť rokov viala na hrade Rákocziho zástava s heslom P.R.O.L.I.B.E.R.T.A.T.E. , čo v latinčine znamená "za slobodu". V začiatočných písmenách bolo šifrované: Princeps (Knieža Rákoczi pomocou légií osvieteného Bercsényiho a meča dobyjeme zostavšie Rakúsko) 13. 1. 1705 konal Bercsényi nad kuruckými oddielmi v Šuranoch veľkú vojenskú prehliadku. 19. 7. 1705 píše Rákoczi zo Šurian arcibiskupovi Széchényimu list, v ktorom ho pozýva na návštevu Šurian Začiatkom apríla 1709 sa Šurianskeho hradu zmocnil cis. kapitán Nitrianskeho hradu Wallis. Nemci začali Šurany obkolesovať tzv. šancami ( niečo ako palankové opevnenie). Kuruci pochopili, že im hrozí veľké nebezpečenstvo, zmobilizovali sa a 11. apríla 1709 podnikli útok na Šurany z Nových Zámkov. Cisárske vojská proti presile ustúpili. Kuruci všetky ochranné hrádze a šance zrovnali zo zemou. 29. júna 1709 hlási Bercsényi zo Šurian: " Včera som prišiel do Šurian. Tu v tábore z tejto strany rieky Nitry na tesnom ostrove je všetko v poriadku. Pechoty je tu toľko tisícov, koľko sa na tento úzky ostrov zmestilo". 14. 9. 1710 Šuriansky hrad dobyl cisársky generál Heister. Neustálymi útokmi bol tento hrad značne poškodený, pretože aj Rákoczi sa oň málo staral. Rok zániku Šurianskeho hradu nemožno určiť. Z historických spisov však vieme, že Levický a Šuriansky hrad bol zničený posledným občianskym povstaním. Do Šurian prichádzali noví šľachtici avšak o jeho opravu sa nikto nezaujímal. Kamene, drevo a murivo hradu rozoberalo obyvateľstvo, ktoré si z nich stavalo príbytky. Hradná veža stála až do roku 1867, kedy sa pod vplyvom víchrice zrútila. Dnes po ňom niet ani stopy, miesto kde stál je zastavané. Len domáci vedia, že tejto časti mesta sa ľudovo hovorí " Podzámeček" a práve tu dve ulice nesú názov: Hradná a Zámocká. Text a maketa: Miroslav Eliáš 2001 a 1999 |
