Kláštor Červený Kláštor (SK)
Červený kláštor
| Červený kláštor | |
| kláštor | |
 Červený kláštor s Kostolom svätého Antona Pustovníka
|
|
| Štát |  Slovensko |
|---|---|
| Kraj | Prešovský |
| Okres | Kežmarok |
| Obec | Červený Kláštor |
| Súradnice | 49°23′58″S 20°25′00″V |
| Štýl | gotika |
| Vznik | 14. storočie |
| Správa | Pamiatkový úrad Slovenskej republiky |
| Pre verejnosť | verejnosti prístupný |
 Národná kultúrna pamiatka SR |
|
| Pred r. 2002[1] | |
| - názov | Kláštor Kartuziánov |
| - dátum vyhlásenia | 1970 |
| ÚZPF[2] | |
| - číslo | 865/1 |
| - dátum zápisu | 30. 10. 1963 |
| Stav | zachovalý |
| Využitie | muzeálne expozície |
   Poloha Červeného kláštora na Slovensku
|
|
| Wikimedia Commons: Červený Kláštor Monastery | |
| Adresa: Pod lipami 20, Červený Kláštor | |
| Webová stránka: | |
| Freemap.sk: mapa | |
| Mapový portál GKU: katastrálna mapa | |
Červený kláštor je pôvodne gotický kartuziánsky kláštor, ležiaci v malebnom vyústení potoka Lipník do prielomu Dunajca v Pieninskom národnom parku v obci Červený Kláštor v okrese Kežmarok.
Obsah
História a majitelia
Červený kláštor, oficiálne Lechnický kláštor, začali budovať pravdepodobne po roku 1320 v katastrálnom území obce Lechnica. Svoje pomenovanie dostal podľa červenej farby striech kláštorných objektov. Jeho história je úzko spätá s pôsobením príslušníkov dvoch reholí – kartuziánov (v rokoch 1320 – 1567) a kamaldulov (v rokoch 1711 – 1782). Obe spoločenstvá patrili k najprísnejším pustovníckym reholiam. Mnísi – pustovníci žili v klauzúre, t. j. v uzavretej časti kláštora (z lat. clausus, t. j. uzavretý). Obývali samostatné domčeky – cely, pri ktorých boli záhradky. Pre príslušníkov oboch spoločenstiev platila zásada mlčanlivosti, nosili biely habit a striedmo sa stravovali.
Založenie kláštora potvrdila roku 1319 spišská kapitula a roku 1320 dal súhlas na jeho postavenie kráľ Karol I. Róbert z Anjou.
Kláštor dobyli v prvej polovici 15. storočia husitské vojská. Ďalšie obliehanie kláštora začiatkom 16. storočia prinútilo mníchov ho opustiť. Kláštor upadal. Objekt dostal svetských majiteľov, napr. v roku 1609 kláštor nadobudol Štefan Thököly, v roku 1625 sa stal vlastníctvom Pavla Rákócziho, ktorý dal vybudovať niektoré jeho vnútorné zariadenie a opevnil ho múrom.
Až začiatkom 18. storočia sa kláštor opäť dostal do cirkevných rúk. Jeho majiteľom sa stal nitriansky biskup Ladislav Matiašovský, ktorý kláštor po svojej smrti v r. 1705 v testamente odkázal benediktínskej reholi – kamaldulom, pomenovaným podľa materského kláštora Camaldoli pri Arezze v Toskánsku. Ich príchodom začala nová etapa rozmachu kláštora.
Po príchode kláštor pomenovali „Kláštor pustovníkov hory Troch korún“. Celý objekt dali zrenovovať pre svoje potreby v duchu súdobého slohu – baroka. Na miestach starších pustovní si postavili svoje domčeky na južnej a východnej strane od kostola. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, záhradkárstvom, rybolovom a liečiteľstvom. Podľa pôvodných kartuziánskych predpisov malo žiť v každom kláštore štrnásť mníchov a šestnásť bratov-laikov. V Červenom kláštore bolo desať pustovní. Okrem toho mnísi sa sústredili na prestavbu hospodárskych budov. V roku 1747 opravili i kostol, najmonumentálnejšiu stavbu celého kláštorného komplexu. Jeho exteriér ostal zachovaný v gotickom slohu, interiér doznal obnovy v duchu baroka. Steny i gotické klenby ozdobili maľbami s rozsiahlymi dekoráciami rastlinných motívov. V interiéri umiestnili nové lavice pomaľované barokovými maľbami, zachytávajúcimi každodenný život tunajších obyvateľov vo chvíľach práce, odpočinku i modlitieb.
Z tunajších mníchov sa do našich kultúrnych dejín významne zapísali dvaja členovia rehole – mních Cyprián, zberateľ liečivých rastlín, svojím herbárom (na prvom poschodí konventu mal zriadenú lekáreň, preslávenú v širokom okolí) a Romuald Hadbavný latinsko-slovenským slovníkom.
Do rozvoja kláštora nepriaznivo zasiahlo nariadenie cisára Jozefa II. z roku 1782 o zrušení niektorých reholí, medzi nimi i kamaldulov. Rehoľníci boli nútení opustiť kláštor, ktorý začal následne pustnúť.
Až v roku 1820 František I. Habsburský daroval lechnický kláštor i s jeho majetkami gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove. Napriek tomu kláštor kvôli nedostatku prostriedkov na jeho obnovu naďalej upadal. Dielo skazy zavŕšil zničujúci požiar v roku 1907. Až zásluhou nadšencov z Klubu slovenských turistov a lyžiarov v Prešove sa podarilo po roku 1918 opraviť niektoré časti areálu. Napriek tomu bol kláštor do roku 1945 už na ceste k zrúcanine.
Komplexná rekonštrukcia Červeného kláštora sa začala v roku 1956. I keď sa jeho opravné práce dlho preťahovali, dostal napokon po oprave v júni roku 1966 kultúrne využitie umiestnením muzeálnej expozície Východoslovenského múzea v Košiciach, reštaurácie a ubytovne. Budova kláštora bola využívaná aj ako škola v prírode v správe organizácie Školy v prírode hlavného mesta SSR Bratislavy (spravovala aj dnešnú chatu J.A.Komenského v Račkovej Doline). Jej dlhoročný riaditeľ Ladislav Schimpl sa zaslúžil aj o rozvoj areálu, kde pribudol napr. tenisový kurt. V rokoch 1999 – 2007 v kláštore prezentovalo svoju expozíciu Ľubovnianske múzeum zo Starej Ľubovne. Od roku 2008 je návštevníkom sprístupnená múzejná expozícia, ktorú zriadil Pamiatkový úrad SR.
V roku 2007 bola ukončená 1. etapa náročných reštaurátorských prác v Kostole sv. Antona Pustovníka a kostol bol verejnosti sprístupnený ako súčasť múzejnej expozície.
Muzeálna expozícia približuje históriu a kláštorný život spomínaných rádov a vzácne umelecko-historické pamiatky z Červeného Kláštora, ale aj z celej oblasti severného Spiša. Jeho bohatú históriu možno podľa bývalých vlastníkov rozdeliť do štyroch období:
- 1320 – 1567 kartuziánsky kláštor
- 1569 – 1710 kláštor v majetku svetského panstva
- 1711 – 1782 kamaldulský kláštor, Kongregácia Monte Corona
- od roku 1782 kláštor v majetku cirkvi a štátu
Areál Červeného kláštora bol pre jeho prínos do histórie Slovenska z hľadiska architektúry i využitia vyhlásený v roku 1970 za národnú kultúrnu pamiatku.
Areál kláštora
Hlavnými stavbami sú gotický jednoloďový Kostol svätého Antona Pustovníka (jeho stavbu začali po r. 1360) s bočnými kaplnkami, kláštorná budova s krížovou chodbou (pristavaná po r. 1400 k severnej strane kostola), tzv. hodinová veža a hospodárske budovy. Okolo týchto stavieb obiehalo opevnenie, ktorého múr mal aj cimburie. V ostatnom priestore boli samostatné domce pre mníchov.
Jedným z historicky i umelecko-architektonicky najcennejších interiérov kláštornej budovy je refektár. Miestnosť zaklenutá dvoma poľami sieťovej klenby z druhej polovice 15. storočia je nádherným príkladom neskorogotickej architektúry. Rebrá s terakotových tvaroviek umožňujú dokonale vyniknúť jej krásnej geometrii. Miestnosť zaujme i svojou vzácnou nástennou výzdobou. Steny refektára po roku 1520 vyzdobili okolo okna ornamentálnymi vzormi a na stenách výjavmi z pašiového cyklu.
Zaujímavosti
- Vznik kláštora sa podľa starej povesti viaže na násilnú smrť prepošta križovníkov v Chmeľove. Zabil ho istý magister Kokoš, význačný člen rodiny Brezovických. Za trest a súčasne i vykúpenie tohto ťažkého zločinu mal založiť šesť kláštorov. Podarilo sa mu ich založiť však iba dva – prvý na Skale útočiska nad Letanovcami a druhý v údolí sv. Antona v blízkosti obce Lechnica.
- V rokoch 1754 až 1772 pri kláštore existovalo vzdelávacie zariadenie – vysoká teologická škola pre mladých mníchov.