Lietavský hrad (SK)
Lietavský hrad
| Lietavský hrad | |
| Zrúcanina hradu | |
 Pohľad na hrad spod obce Lietavská Svinná
|
|
| Štát |  Slovensko |
|---|---|
| Región | Žilinský |
| Okres | Žilina |
| Obec | Lietava |
| Nadmorská výška | 635 m n. m. |
| Súradnice | 49°09′36″S 18°41′06″V |
| Materiál | kamenné murivo |
| Vznik | 1241 |
| Opustený | 18. storočie |
| Pre verejnosť | verejnosti prístupný |
| Najľahší výstup | po  značke z Lietavy Majera |
   Poloha Lietavského hradu na Slovensku
|
|
  Poloha Lietavského hradu v Žilinskom kraji
|
|
| Wikimedia Commons: Lietava castle | |
| Freemap.sk: mapa | |
| Mapový portál GKU: katastrálna mapa | |
Lietavský hrad (staršie názvy Litova, Letava, Lethawa, Zsolnalitva) sa nachádza 10 km od krajského mesta Žilina na strmom hrebienku medzi obcami Lietava a Lietavská Svinná, v nadmorskej výške 635 m n. m. Je voľne prístupný a svojou mierou zachovania patrí v súčasnosti medzi najväčšie a najkrajšie zachované zrúcaniny na Slovensku.
Obsah
História
Skalnatý hrebeň na východnom výbežku Súľovskej vrchoviny si v poslednej štvrtine 13. storočia za stavebnú parcelu vybral pravdepodobne niekto z rodu Balašovcov. Na najvyššej časti skaliska postavili štvorpodlažnú vežu štvorcového pôdorysu. Severovýchodne od veže sa tiahla hradba. Pôvodnú dispozíciu doplňoval menší palác. Začiatkom 14.stor. zabral hrad Matúš Čák, ale po jeho smrti roku 1321, dobyli hrad vojská kráľa Karola Róberta a hrad vrátili Balašovcom. Koncom 14. storočia patril kráľovi Žigmundovi, 1475-1494 Pavlovi Kinižimu, ktorý vykonal na hrade viaceré stavebné úpravy. Opravil opevnenie prvého predhradia a veľkú obytnú vežu, ako aj vstupnú vežovú bránu. Začiatkom 16. storočia hrad získal Mikuláš Kostka, ktorého dcéru Barboru si vzal za manželku František Turzo. Nový majiteľ opevnil ďalšie, druhé predhradie a opravil existujúce budovy; z nich viaceré ukončil oblúčikovou atikou podľa nového výtvarného smeru - renesancie. Z roku 1530 pochádza správa, že na hrade sa zdržiavala početná posádka - 285 žoldnierov, ktorí si sami vyrábali aj pušný prach. V roku 1604 sa počet vojakov zmenšil na 12. Po smrti Imricha Thurzu (1621) sa tunajšie panstvo rozdelilo medzi dedičov, ktorí nejaký čas hrad spoločne udržiavali. V roku 1641 v dôsledku majetkových sporov stratili o areál záujem; hrad v prvej polovici 17. storočia patril komposesorátu. Opis hradu z 1698 uvádza, že nie je obývaný a nachádza sa tu len archív; 1760-1770 archív previezli na Oravský hrad. Lietavský hrad sa už potom nevyužíval a neudržiaval, a tak postupne chátral. V rokoch 1870-73 tunajšie majetky kúpil barón Popper.
Exteriér
Jadro hradu tvorila veľká hranolová veža, situovaná čelom k šiji prístupového hrebeňa. Severne od nej bolo opevnené nádvorie horného hradu s palácom a ďalšími objektmi. Hradné opevnenie sledovalo členitý tvar terénu. Na jeho východnej strane umiestnili gotickú kaplnku. Jadro hradu obklopuje prvé veľké predhradie na S a Z. Prístupné bolo hranolovou vstupnou vežou s bránou. Na JV od nej stojí veľká obytná budova s oblým nárožím s kamenným rámovaním a reliéfom erbu. Na severozápadnom nároží postavili veľkú okrúhlu baštu a na SV valcovitú vežu. Na tomto nádvorí sa nachádzali obytné a hospodárske budovy. Druhé predhradie chránilo areál od S a Z. Prístupné bolo ďalšou veľkou hranolovou vežou s padacím mostom; jeho bezpečnosť zvyšovala i priekopa. Predhradie spevňovala polygonálna bašta (SZ) a oblá veža (SV).
Súčasný stav
Hrad sa pyšne vypína nad krajinou a je z neho nádherný výhľad do okolia. Hradné múry jednotlivých objektov stoja dodnes do značnej výšky. Majú zachované otvory okien, prípadne vstupov a architektonických detailov, kamenné profilované konzoly bývalého arkiera, oblúčikové atiky, delové a kľúčové strieľne, miestami aj časti profilovaných ostení. V priestoroch bývalej kaplnky sa zachovali nábehy kamenných gotických rebier a na niektorých múroch zvyšky omietok. O aspoň čiastočnú sanáciu a konzerváciu hradu sa pokúša občianske združenie, ktoré v roku 2008 získalo hrad do vlastníctva[1].
V roku 2009 bol zapísaný na zoznam najohrozenejších pamiatok na svete na rok 2010, ktorý vydáva americký Svetový pamiatkový fond (WMF).[2] [3]