Spišský hrad (SK)
Spišský hrad
| Spišský hrad | |
| zrúcanina hradu | |
 |
|
| Štát |  Slovensko |
|---|---|
| Kraj | Košický |
| Okres | Spišská Nová Ves |
| Obec | Žehra |
| Nadmorská výška | 634 m n. m. |
| Súradnice | 49°00′00″S 20°46′06″V |
| Vznik | 11. – 12. storočie |
| Pre verejnosť | verejnosti prístupný |
| Najľahší výstup | Žehra |
| Lokalita svetového dedičstva UNESCO | |
| Názov | Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia |
| Rok | 1993 (#17) |
| Rok rozšírenia | 2009 |
| V ohrození | nie |
| Číslo | 620 |
| Región | Európa a Severná Amerika Regióny podľa UNESCO |
| Kritériá | iv |
 Svetové dedičstvo UNESCO |
|
| Názov súboru | Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia |
| Dátum zápisu | 1993 |
 Národná kultúrna pamiatka SR |
|
| Pred r. 2002[1] | |
| - názov | Spišský hrad |
| - dátum vyhlásenia | 1961 |
| ÚZPF[2] | |
| - číslo | 830 |
| - dátum zápisu | 15. 10. 1963 |
  Poloha v rámci Slovenska
|
|
| Wikimedia Commons: Spiš Castle | |
| Freemap.sk: mapa | |
| Mapový portál GKU: katastrálna mapa | |
Spišský hrad je zrúcanina hradu, ktorá zaberá vrchol travertínovej kopy Spišský hradný vrch. Tvorí dominantu širokého okolia na hlavnom cestnom ťahu spájajúcom východoslovenské regióny Spiš a Šariš. Je nielen dôkaz vývoja architektúry od 12. do 18. storočia u nás, ale svojou rozlohou, ktorá prevyšuje 4 hektáre (presne 41 426 m²) je jeden z najväčších hradných komplexov na Slovensku.
Napriek tomu, že sa vypína nad mestom Spišské Podhradie, katastrálne patrí územiu obce Žehra (jej miestnej časti Hodkovce) v okrese Spišská Nová Ves v Košickom kraji.
Hrad je národnou kultúrnou pamiatkou a od roku 1993 je ako súčasť pamiatkového súboru Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia zapísaný na Zozname Svetového dedičstva UNESCO. Od roku 1990 je hradné bralo spolu s hradným komplexom chránené ako chránený prírodný výtvor, od roku 1996 ako národná prírodná pamiatka Spišský hradný vrch. Od roku 2004 je súčasťou chráneného územia európskeho významu v rámci európskej siete chránených území Natura 2000 SKUEV0105 Spišskopodhradské travertíny.
Obsah
História výstavby
Travertínová kopa s nadmorskou výškou 634 m sa vypína dvesto metrov nad okolím. Takmer kolmými stenami, vysokými 20 – 40 metrov, vytvára aj bez kamenných múrov neprístupné a nedobytné miesto. Prirodzená strategická poloha hradného brala, ale aj priľahlých svahov predurčovali toto miesto na osídlenie a je preto úplne prirodzené, že bolo kontinuálne obývané takmer bez prerušenia od 5. tisícročia pred Kr. až po spustnutie hradu v 18. storočí.
Praveké a včasnohistorické osídlenie
Dôkaz o osídlení tohto územia už v období paleolitu podáva množstvo archeologických nálezov. Od nepamäti pretínali toto miesto dôležité obchodné cesty spájajúce juh Európy so severom a východ so západom.
Terajší hradný kopec tvoril oddávna prirodzené útočisko miestnych obyvateľov. Jedno z prvých známych osídlení pochádza z neolitu, kedy sa tu usídlil ľud tzv. bukovohorskej kultúry. Nositelia tejto kultúry husto osídľovali územie východného Slovenska nielen na nížinách ale aj na miernych vyvýšeninách a návršiach. Ich prítomnosť na spišskom hradnom vrchu dokumentujú početné nálezy keramických výrobkov a kamenných nástrojov.
Keltské osídlenie
Najrozsiahlejšie a najintenzívnejšie ranohistorické osídlenie hradného kopca spadá do obdobia prelomu letopočtov a viaže sa k prítomnosti ľudu s tzv. púchovskou kultúrou. Nositeľom tejto kultúry bol pravdepodobne keltský kmeň Kotínov. V hospodárskej sfére hrali u tohto etnika dôležitú úlohu chov dobytka, ťažba a spracovanie železnej rudy. Opevnené hradisko tvorilo pravdepodobne akési správne centrum tohto ľudu vo východnej časti Spiša. O vyspelosti tohto etnika svedčí množstvo archeologických artefaktov, napr. strieborné mince tzv. spišského typu, pochádzajúce pravdepodobne z obdobia 1. storočia pred Kr.
Hradisko na skalnom masíve bolo už v tom čase obohnané obranným valom s vnútornou kamennou konštrukciou. Územie vymedzené hradbami, s hlavným vchodom na východnom svahu, bolo intenzívne využívané. Najväčšia plocha pripadala na obytné budovy a hospodárske objekty rôzneho využitia. Jedným zo zistených objektov pochádzajúcim z týchto čias bola svätyňa, ktorej základy zaberali plochu 6,5 x 19 metrov, s kamennou podmurovkou a zrubovou drevenou konštrukciou.
Koncom 2. storočia po Kr. však bolo hradisko náhle opustené. Na ďalších viac ako deväťsto rokov dovtedy životom pulzujúci kopec osirel. Na prelome 5. – 6. storočia sa začali v širšom okolí objavovať prví Slovania. Následné slovanské osídlenie sa lokalizovalo na susednej planine vyvýšeného Dreveníka v podobe rozľahlého opevneného hradiska.
Stredoveký hrad
| Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia* | |
|---|---|
| Lokalita Svetového dedičstva UNESCO | |
| Štát | Slovensko |
| Typ | kultúrna pamiatka |
| Kritériá | iv |
| Identifikačné č. | 620 |
| Región** | Európa a Severná Amerika |
| História zápisu | |
| Zápis | 1993 (17. zasadnutie) |
| Dodatky | 2009 |
| * Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva. ** Klasifikované regióny podľa UNESCO. |
|
Obdobie od 10. do polovice 13. storočia bolo naplnené bojmi za formovanie raného uhorského štátu. Najmä existujúce slovanské i staršie hradiská poskytli novému štátu potrebné opevnené body. Tak sa v priebehu 11. storočia pomaly vracal na spišský hradný kopec život. Prelom 11. a 12. storočia sa už niesol v znamení intenzívneho osídľovania hradného kopca čo sa odzrkadlilo v rozsiahlej stavebnej činnosti. Postupne tu začal vznikať stavebný komplex nebývalých rozmerov. Priaznivý vývoj narušil v prvej polovici 13. storočia pustošivý mongolský vpád, ktorý vyvolal akútnu potrebu zabezpečenia krajiny pred vonkajším nepriateľom.
Ústredným objektom hradiska bola mohutná kruhová obytná veža na najvyššom bode hradného brala. Veža bola však krátko po svojom vzniku zničená pravdepodobne tektonickou poruchou a nahradená v prvej tretine 13. storočia dnešnou, postavenou v jej tesnom susedstve. V prvej tretine 13. storočia postavili na šiji brala v mohutnom opevnení priestranný poschodový románsky palác, krátko nato vznikla aj hradná kaplnka situovaná v centrálnej polohe, ktorá slúžila županovi, ale pravdepodobne aj prepoštovi, ktorý sa usídlil na úpätí hradu vo vežovej stavbe v priestore dnešného románskeho predhradia.
Do obdobia začiatku 13. storočia spadá i najstaršia písomná zmienka týkajúca sa Spišského hradu. V listine z roku 1209 sa spomína predaj pozemkov na tomto území spišskému prepoštovi Adolfovi. Listina hovorí, že toto územia bolo vyňaté z právomoci spišského župana, čo znamená, že stredisko župy – hrad – tu musel zákonite existovať.
Začiatok 13. storočia bol obdobím mohutnej stavebnej aktivity na hrade. Po celom obvode koruny skalného masívu vzniklo rozľahlé opevnenie s novým vstupom s padacou mrežou. Na najstrmšej časti brala vznikol dvojposchodový palác s hospodárskym prízemím. Ďalšou stavbou bola valcová veža v strede nádvoria, funkčne určená na obranu hradu.
Spišský hrad bol jedným z mála hradov, ktoré odolali ničivému mongolskému vpádu v roku 1241, napriek tomu ešte zosilnili jeho opevnenie. Na stavebných prácach v 13. storočí sa podieľali severotalianski kamenárski majstri, ktorí neskôr pracovali aj na stavbe Spišskej Kapituly a v Spišskom Štvrtku, ako aj na iných stavbách v okolí. Významnou stavbou, pochádzajúcou z tohto obdobia, ktorá však neprežila neskoršie stavebné úpravy, bola románska kaplnka, nachádzajúca sa nad vstupnou bránou.
V druhej polovici 14. storočia vzniklo na hrade prehradením existujúceho priestoru nové veľké predhradie – stredné nádvorie – vymedzujúce plochu 150 x 60 metrov. Dolný hrad – rozmerné dolné predhradie, bolo vymedzené opevňovacím múrom, dvoma obytnými vežami a vstupnou vežou.
Polovica 15. storočia znamenala pre dejiny Spišského hradu z celouhorského hľadiska významné obdobie. V roku 1437 zomrel kráľ Žigmund Luxemburský a kráľovná Alžbeta Luxemburská povolala na ochranu záujmov svojho syna Ladislava bratrícke vojská Jána Jiskru z Brandýsa. Ten po ovládnutí okolitého územia sa zameral na dobytie hradu. Po prvom neúspešnom pokuse sa mu však po dohovore s vtedajším hradným kapitánom podarilo hrad ovládnuť.
Hrad, ktorý sa stal Jiskrovým sídlom, zažil nový stavebný rozmach. Jeho výsledkom bol vznik nových stavieb na hrade a nového opevnenia predovšetkým dolného nádvoria. Prvou stavbou, datovanou do tohto obdobia a na toto miesto, bola kruhová pevnôstka (tzv. Jiskrova) s priemerom sedemnásť metrov.
Zápoľskí, Turzovci, Čákiovci
Po odchode Jiskrovej armády toto nádvorie prakticky stratilo význam. Pre ďalších majiteľov hradu sa obrana nádvoria stala nemysliteľnou a nádvorie sa využívalo iba na hospodárske účely.
Druhá polovica 15. storočia, ktorá v politickom živote na Slovensku znamenala určité uvoľnenie po husitských nepokojoch a boji o trón, priniesla relatívnu hospodársku prosperitu, odrážajúcu sa aj v stavebnej činnosti. Šľachta prestavovala staršie hrady v duchu neskorej gotiky, náročnej na tvarove prečlenenú architektúru a rozmerné nástenné maľby.
K najbohatšej šľachte patrili aj Zápoľskí, majitelia početných panstiev a hradov. Za bojové zásluhy a vernosť panovníkovi daroval v roku 1465 Matej Korvín Zápoľskovcom Spišský hrad do dedičnej držby aj s titulom dedičného grófa. Spolu s hradom dostali i jedenásť slobodných spišských miest. Keď sa Zápoľskovci stali pánmi Spišského hradu, napriek viacerým hradným panstvám, sa stal ich základňou, čo zdôraznili i stavebnou premenou jeho areálu na šľachtické sídlo zodpovedajúce svojmu významu. Po obnove poškodených častí začali s jeho prestavbou. V prvej etape prác bolo ich hlavnou myšlienkou udržať románsky palác ako hlavný objekt. Nasledujúce dve prestavby aj úprava románskeho paláca, znamenali vznik nových budov a gotickej kaplnky so vstupmi od paláca, ktorú postavili na voľnom priestranstve na nádvorí.
Do obdobia panstva Zápoľskovcov spadá ešte jedna významná udalosť. 2. februára 1487 sa tu palatínovi Štefanovi Zápoľskému a jeho manželke Hedvige narodil syn Ján, neskorší uhorský kráľ.
Spišský hrad, ktorý sa v prvej polovici 16. storočia stal predmetom vnútorných sporov, často menil majiteľov. Napokon pripadol natrvalo novému rodu – Turzovcom. Počas ich panstva boli stavebné úpravy ovplyvňované novým výtvarným prejavom – renesanciou, ktorej prílevu napomáhal intenzívny obchodný styk Turzovcov so zahraničím.
Vo vlastníctve Turzovcov však hrad nebol ani jedno storočie. Už v tridsiatych rokoch 17. storočia rod spišskou vetvou vymrel po meči. Hrad sa stal predmetom dedičských sporov. Kráľovským rozhodnutím sa napokon Spišský hrad dostal v roku 1639 do vlastníctva nových a posledných majiteľov – Čákiovcov, v ktorých majetku ostal až do roku 1945. Tí pristúpili k zásadnej prestavbe hradu. Prvým predstaviteľov rodového vlastnítva na hrade bol Štefan.
Čákiovci poznamenali Spišský hrad značnými stavebnými zmenami, prebiehajúcimi od štyridsiatych rokov 17. storočia až do roku 1663. Nádvorie horného hradu bolo scelené do spojených krídiel, pred ktoré predstavali arkády, pričom zmenili aj funkciu starších budov na hospodárske (v románskom paláci umiestnili zbrojnicu). Zmenili vstup a prispôsobili ho na delovú obranu.
Nové, meniace sa spoločenské podmienky, mali podstatný význam na ďalší osud hradu. Obranné nároky sa znižovali a údržba hradu vyžadovala čoraz vyššie náklady. S pribúdajúcim časom sa hradné panstvo postupne odsťahovávalo do novovybudovaných kaštieľov pod hradom, Hodkoviec a neskôr aj Bijacoviec, a hrad začal neúprosne chátrať.
Ešte raz však bolo treba hrad opevniť v súvislosti s udalosťami počas protihabsburských povstaní Imricha Tököli (Thököly) a Františka II. Rákociho (Rákóczi). Nasťahované cisárske vojsko prelomilo vysoké steny v hornom hrade pri paláci tak, aby mohlo delami ohrozovať cestu od Braniska k Levoči. Uprostred nádvoria zriadili ďalšie stanovište diel. Po ich odchode ostala na hrade iba malá posádka, ktorú rodina vydržiavala. Hrad začal pustnúť. Dielo skazy dokončil náhly požiar v roku 1780.
19. a 20. storočie
Rozľahlý stavebný komplex hradu, úzko spojený s bezpočetnými historickými udalosťami, bol predmetom záujmu bádateľov už v druhej polovici 19. storočia, a to tak z hľadiska dejín architektúry ako aj historického odkazu zachovaných písomných správ.
Už v tomto období možno hovoriť o istých náznakoch pamiatkovej starostlivosti. V roku 1865 sa Spišský hrad ako významná historická a fortifikačná pamiatka sa stal premetom záujmu cisársko-kráľovskej komisie pre výskum a záchranu stavebných pamiatok. Vzhľadom na rozsiahlu deštrukciu hradného muriva i samotných objektov hradného areálu sa však upustilo od záchrany hradu v podobe konzervačných prác. Hlavné úsilie sa sústredilo na zhromažďovanie písomných a hmotných prameňov. Možno povedať, že chátranie hradu pokračovalo i v tomto období, čomu v nemalej miere napomáhali i miestni obyvatelia, využívajúci uvoľnené časti muriva ako lacný stavebný materiál.
K zastaveniu deštrukčných aktivít prišlo až po skončení druhej svetovej vojny. Už v roku 1945 bol hrad spolu s inými významnými pamiatkami vyhlásený za štátny kultúrny majetok.
V roku 1961 Spišský hrad v rámci prvej skupiny vybraných historických objektov vyhlásila vláda SSR za národnú kultúrnu pamiatku a takmer vzápätí, po rozsiahlom archeologickom a historicko-architektonickom výskume, sa začala komplexná záchrana hradu. Rozsiahle výskumy priniesli množstvo nových závažných poznatkov, týkajúcich sa nielen genézy samotného hradu, ale aj širšieho územia. Konzervačné a reštauračné práce prebiehajú na Spišskom hrade v podstate dodnes.
Priestory hradu, vysunutej expozícii Spišského múzea, sú verejnosti prístupné. Sprístupnené sú viaceré objekty – na dolnom nádvorí tzv. náučná trasa, ktorej súčasťou (popri sprístupnených častiach ochranného hradobného múru) sú zachované a rekonštruované základy kruhovej pevnosti Jiskrových vojsk, ďalej barbakan západnej brány stredného nádvoria zo 14. storočia, základy pravekej stavby kultového charakteru, ako aj základy časti hospodárskych budov zo 17. storočia. V roku 1985 sa sprístupnila v stavebnom komplexe renesančnej arkádovej chodby a západných gotických palácov na hornom hrade historická expozícia, prezentujúca doklady o osídlení hradného brala od najstarších čias až po výstavbu hradu, a na dokumentáciu politickej a vojenskej moci šľachty, s dôrazom na obrannú bojovú techniku hradu v 15. – 16. storočí a na feudálnu justíciu.
Hrad v kontexte historických udalostí
Spišský hrad predstavuje nielen unikátnu stavebnú pamiatku, ale zasluhuje aj všeobecnú pozornosť svojím významným zástojom v dejinách regiónu i celej krajiny. Mnohé historické udalosti či osudy historických osobností sa priamo viažu na tento hrad.
Jedným z prvých dokladov, potvrdzujúcich existenciu hradu, je listina, ktorou kráľ Belo IV. 19. septembra 1249 potvrdil spišskému prepoštovi vlastníctvo obce Jablonov. V listine sa súčasne spomína povolenie „in castro nostro Scypus“ (t. j. na našom hrade Spiš) postaviť vežu a palác.
Z polohy hradu priamo vyplývala jeho obranná funkcia. Súčasne mala hradná posádka kontrolovať neďaleké obchodné cesty na Spiš zo všetkých smerov. V čase ohrozenia mala posádka obsadiť okolité priesmyky a odraziť protivníkove vojská. Z toho vyplývala i ďalšia dôležitá funkcia – bol súčasne strediskom Spišskej župy a sídlom správcu kráľovských majetkov na Spiši.
Hrad ako kráľovský majetok bol neustále predmetom sporov, ktoré vždy prepukli v plnej sile po smrti kráľa čí ním ustanoveného majiteľa. V súvislosti s tým možno o Spišskom hrade hovoriť ako o akomsi údelnom kniežatstve v rámci Uhorska, kedy sa jeho majiteľmi stávali členovia kráľovskej rodiny (v prvej polovici 13. storočia bol v majetku vojvodu Kolomana, mladšieho brata Bela IV., o storočie neskôr Štefana, brata Ľudovíta I. Veľkého z Anjou).
V roku 1301 Ondrejom III. vymrela arpádovská dynastia. Nástupnícke boje zasiahli celú krajinu vrátane Spiša. Proti sebe sa postavili dve strany presadzujúce na uvoľnený trón každá svojho kandidáta (Karola I. Róberta a Ladislava V.) Vtedy sa majiteľom Spišského hradu a súčasne spišským županom stal Omodej Aba, ktorého vymenoval Ladislav V. Čoskoro však Omodejovci prešli na stranu Karola I. a pomohli mu k vlastníctvu hradu. Už onedlho ho však Karol I. musel hájiť pred dobyvateľskými plánmi Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorý hrad v roku 1312 po bitke pri Rozhanovciach obľahol. Spišský župan Filip Druget sa mu však postavil na odpor a hrad ubránil.
Za vlády Karola I. Róberta boli spišskými županmi menovaní príslušníci najvyššej uhorskej aristokracie. Tak sa na hrade vo vlastníctve vystriedali Drugetovci, Sečéniovci, Perínskovci, Berzeviciovci a iní.
Rušné časy v Uhorsku nastali v prvej polovici 15. storočia. V októbri 1439 zomrel Albrecht II. Habsburský, nezanechajúc dediča. Až vo februári nasledujúceho roku prišiel na svet syn Ladislav, ktorého záujmy sa rozhodla jeho matka Alžbeta Luxemburská brániť. Na pomoc zavolala vodcu bratríkov Jána Jiskru z Brandýsa. Ján Jiskra prišiel na Slovensko a postupne ho získaval do svojej moci. V roku 1441 sa dostal na Spiš. Po ovládnutí viacerých panstiev svoj záujem upriamil na Spišský hrad, ktorý sa mu prispením hradného kapitána Petra Basku podarilo ovládnuť. Za kapitána hradu vymenoval Jiskra Petra Aksamita. V roku 1453 však Aksamit hrad opustil.
Po Jiskrovi sa hrad dostal do rúk Juraja Turzu, bohatého levočského mešťana. Patril mu však len veľmi krátko, lebo už v roku 1460 hrad prevzal do svojej správy kráľ Matej Korvín. nasledujúcich päť rokov bol Spišský hrad kráľovským majetkom, vojenskou pevnosťou a sídlom spišského župana.
V roku 1465 dostal spolu s dedičným titulom spišských županov do vlastníctva Zápoľskovcov. Aký význam mal pre nich Spišský hrad i titul vyplýva z toho, že napriek tomu, že v tom čase vlastnili údajne až sedemdesiatdva hradov, stal sa Spišský hrad ich sídelným a titul spišského župana používali pred všetkými i oveľa vyššími titulmi.
Zápoľskovci hrad vlastnili do roku 1528. Jedným z jeho majiteľov bol i neskorší uhorský kráľ Ján Zápoľský, ktorý sa tu dokonca bránil pred cisárskymi vojskami Ferdinanda I. V marci 1528 Ferdinand hrad obľahol a po dvoch týždňoch sa mu posádka hradu vzdala.
Opäť v kráľovských rukách sa v roku 1531 dostal do vlastníctva Turzovcov. Alexander Turzo už predtým vymenovaný za spišského župana sa v tom roku stal pánom Spišského hradu, na ktorý v roku 1553 dostal aj kráľovskú donáciu, ale len pre potomkov po meči. Turzovci v roku 1635 spišskou vetvou vymreli v mužskej línii (posledným členom rodu i majiteľom hradu bol Matej Turzo) a tak sa hrad opäť stal predmetov sporov; tentoraz sa oň uchádzali rôzni vzdialení príbuzní. Najoprávnenejšie nároky na dedičstvo mala Eva Forgáčová, vnučka Alexandra Turzu, vydatá za Štefana Čákiho. Ten sa násilne zmocnil hradu, čím sa dostal do nemilosti kráľovskej komory. V roku 1636 bol pod nátlakom nútený hrad vydať, no už o tri roky ho na príhovor palatína Mikuláša Esterháziho a za úplatu dostal od kráľa Ferdinanda III. späť. Hrad sa tak dostal do dedičnej držby rodu, ktorý ho vlastnil až do polovice 20. storočia.
Od druhej polovice 17. storočia nastalo v dejinách Spišského hradu obdobie postupného úpadku. Prežil ešte dve obliehania. Jedno počas Tököliho povstania, keď ho od augusta do polovice novembra 1683 bezvýsledne obliehali kuruci. Druhý raz odolával v decembri 1703 vojskám Františka II. Rákociho, no na Vianoce toho roku hrad dobyvateľom podľahol. Nasledujúce tri roky bol v rukách Rákociovcov.
V tom čase však Čákiovci ako právoplatní majitelia nejavili už o hrad veľký záujem. Zmenené spoločenské podmienky u nich vyvolali potrebu vybudovať si pohodlnejšie sídla v podhradí, do ktorých sa postupne presťahovali. Hrad začal pustnúť a devastácii nemohla zabrániť ani neveľká posádka, ktorú si na hrade ešte vydržiavali. Definitívny zánik nastal v roku 1780, kedy hrad podľahol ničivému požiaru. Jeho niekdajší strategický význam stratil zmysel a požiarom zničené hradné múry ostali iba ako kulisa okrášľujúca krajinu.
Opis hradu
Hrad je dnes v stave rekonštruovaných a zakonzervovaných zrúcanín. Úmyslom konzervátorov bolo hradný areál sprístupniť verejnosti. Na základe dlhoročného archeologického a architektonického výskumu a jeho výsledkov sa postupne stavebne a expozične sprístupnili jednotlivé priestory Spišského hradu.
Hradný areál zaberá temeno Spišského hradného vrchu v smere východ-západ, so zvažujúcim sa terénom smerom na západ.
Horný hrad, zaberajúci temeno hradného vrchu, tvorí stavebne najzachovalejšiu časť hradu. Dominuje mu murivo románskeho paláca a obrannej veže, ako aj murivá ďalších obytných stavieb.
Stredný hrad s hlavnou bránou, dnes poskytuje predovšetkým služby pre návštevníkov. V jeho priestoroch sa uskutočňujú prezentácie dobového života, ukážky práce hrnčiarov a pod.
Najrozsiahlejšiu časť hradného areálu zaberá dolné nádvorie upravené ako otvorený priestor so zakonzervovanými základmi budov a hradného opevnenia. K zaujímavým častiam patria základy polkruhového barbakanu – predsunutej vstupnej brány na stredné nádvorie, pochádzajúce z druhej polovice 14. storočia. Niekedy plnil dôležitú funkciu pri obrane hradu, no po dobudovaní dolného nádvoria svoj význam stratil a zanikol. Z čias Jiskrovho panstva na hrade pochádzajú základy samostatnej kruhovej stavby, tzv. Jiskrovej pevnôstky, postavenej po roku 1442, slúžiacej pôvodne ako veliteľský príbytok. Pevnôstku chránil kruhový kamenný múr a obvodová priekopa, cez ktorú viedol drevený most.
Expozičné priestory
Hlavná časť zachovaných budov sa nachádza na hornom hrade, kde zaujme predovšetkým renesančná arkádová chodba pochádzajúca z prelomu 16. a 17. storočia. Mala funkciu spojovacieho článku medzi západnými gotickými palácmi, obrannými časťami a kaplnkou. Dnes slúži ako expozičná miestnosť s výstavou obranných zbraní a archeologických nálezov.
Hradná kaplnka
V závere arkádovej chodby sa vpravo vstupuje do gotickej kaplnky svätej Alžbety Uhorskej, pochádzajúcej z tridsiatych rokov 15. storočia.
Kaplnka bola postavená v dvoch fázach. Jej vznik pravdepodobne súvisel so stavebnými úpravami Spišského hradu v rokoch 1430 – 1437. Zastropená bola najskôr plochým, pravdepodobne kazetovým stropom. Zaklenutie v podobe kamenných rebier, znamenajúce súčasne zavŕšenie stavebných prác na kaplnke, bolo realizované neskôr, pravdepodobne v druhej polovici 15. storočia za panstva nových majiteľov hradu – Imricha a Štefana Zápoľskovcov; predpokladá sa, že išlo o sieťovú klenbu.
Pôvodný jednopodlažný priestor hradnej kaplnky s emporou, slúžiaci na súkromnú zbožnosť hradného panstva, so vstupom na západnej strane, v 17. storočí zmenil svoju funkciu na pohrebnú kaplnku. Do podlahy bola vyhĺbená krypta, ktorú prekrývala dodnes zachovaná pieskovcová platňa. Na južnej strane mala kaplnka pristavaný priestor sakristie z 1. polovice 17. storočia. Pravdepodobne pri tejto úprave bol exteriér kaplnky vyzdobený sgrafitovou výzdobou.
V roku 1638 sa uskutočnil inventúrny súpis vybavenia hradných interiérov, podľa ktorého sa v kaplnke nachádzalo päť oltárov, šesť tabuľových obrazov, dvanásť drevorezieb a štrnásť obrazov na plátne.
V rámci obnovy pamiatky bola kaplnka zastropená a čiastočne bol rekonštruovaný systém klenbových prípor. V jej interiéri sú inštalované exponáty sakrálnej povahy pričom kaplnka slúži i svojmu pôvodnému, duchovnému účelu.
Ostatné interiéry
Súčasťou expozičných priestorov sú i ukážky dobových interiérov – mučiarne, stredovekej kuchyne, spálne, kúpeľne ako aj zbrojnice. Tieto všetky interiéry sú turistom prístupné.
Hrad ako turistický objekt
Spišský hrad tvorí neoddeliteľnú a trvalú súčasť kultúrneho dedičstva Slovenska. Svojím významom ďaleko presiahol hranice regiónu i celej krajiny. Stal sa vyhľadávaným turistickým objektom, o čom svedčí každoročne sa zvyšujúci počet jeho návštevníkov. Atraktivitu hradu znásobuje blízkosť ďalších významných pamiatok (kostol Ducha Svätého v neďalekej Žehre, súbor historických pamiatok v Levoči a Spišskej Novej Vsi, katedrála svätého Martina v Spišskej Kapitule, viacero kaštieľov v okolitých obciach a i.). K hradu je jednoduchý príjazd priamo z hlavného cestného ťahu Poprad – Prešov.