Hrad Bodoň (SK)
Bodoň (hrad)
| Bodoň | |
| Ruiny hradu | |
 Zrúcaniny hradu Bodoň
|
|
| Štát |  Slovensko |
|---|---|
| Región | Prešovský |
| Okres | Prešov |
| Obec | Tuhrina |
| Nadmorská výška | 835 m n. m. |
| Súradnice | 48°56′11″S 21°24′04″V |
| Vznik | 13. storočie |
| Pre verejnosť | verejnosti prístupný |
| Najľahší výstup | obec Abranovce |
   Poloha hradu Bodoň na Slovensku
|
|
  Poloha hradu Bodoň v Prešovskom kraji
|
|
| Wikimedia Commons: Hrad Bodoň | |
| Freemap.sk: mapa | |
| Mapový portál GKU: katastrálna mapa | |
Bodoň bol hrádok v Slanských vrchoch.
Obsah
Charakteristika
Stopy po hrádku na 868 m vysokom zalesnenom vrchu severne od obce Tuhrina, ktorá sa nachádza juhovýchodne od Prešova, na západných svahoch Slanských vrchov.
Dejiny
Doteraz získané poznatky o histórii hradu zhrnuli vo svojej knihe Slivka/Vallašek[1]: Comes Štefan v roku 1299 oznamuje, že Egid a Andronik Jánovi synovia, obsadili hrad zvaný Makovica (Mokoycha) patriaci Budunovým synom dedinu Puch, ktorá patrila Egidovi a Andronikovi. B. Varsik, ktorý hradu venoval značnú pozornosť, sa domnieva, že hrad vybudoval Budun z Ploského, a preto vzniklo aj pomenovanie Budunov hrad (Bodonvára). Po vpáde Tatárov do oblasti dolného toku rieky Torysa v roku 1285 ho ako refúgium pre svoju rodinu a po značnom poškodení, ktoré sa konštatovalo v súdnom rozsudku z roku 1299, už Budunovi synovia neobnovili. Hrad by teda podľa toho existoval len jedno desaťročie.
Koncom 13. storočia Ploské a celé oblasť potoka Brestová a jeho prítokov patrila Budunovi a jeho synom. Pôvodné majetky boli rozdelené po roku 1320, keď synovia budujú kúrie na svojich rodinných podieloch. Kráľ Žigmund Luxemburský daroval v roku 1435 pod titulom novej donácie Žigmundovi, Martinovmu synovi z Ploského, kapitánovi Bratislavského hradu, všetky majetky jeho rodiny, pochádzajúce od predka Buduna. Vymenovávajú sa príslušnosti hradu Makovica, resp. Bodonvara - “in castro Makovycza alio nomine Bodonwara vocato in comitatu de Sarus situato”.
Je však otázkou, či by bola kráľovská kancelária označovala tieto majetky ako príslušnosti hradu po jeho viac ako storočnom zániku. Pamiatky hmotnej kultúry získané pri zisťovacom výskume svedčia o tom, že hrad musel existovať i neskôr, t. j. po roku 1298. Hĺbkový výskum lokality by mohol spresniť nielen čas jej zániku, ale i vzniku. Domnievame sa, že vznikla skôr, ako to tvrdí B. Varsik, a to okolo polovice 13. storočia.
Exteriér
Hrádok postavili na vyčnievajúcom skalnom podloží vystupujúcom z vrchu severne nad obcou. To zabezpečuje neprístupnosť lokality zo severnej a západnej strany. Východná a južná strana boli chránené mohutnou priekopou vysekanou do skalného podložia. Vrch skalného brala má takmer štvorcový pôdorys s rozmermi 52 x 50 m a tvorí obytnú plochu hrádku. Tá bol na okraji pravdepodobne chránená obvodovým opevnením. V najvyššie položenej časti plošiny na severnej strane, neďaleko severovýchodného nárožia, bola kruhová kamenná veža vystavaná z miestneho ryolitu. Veža s vnútorným priemerom 3,6 m a vonkajším okolo 7,6 až 8 m svojím kubusom čiastočne presahuje okraje obvodového opevnenia. Ďalšie murované objekty v interiéri hradu pravdepodobne neboli.
Súčasný stav
Stopy po hrádku sú na skalnej plošine, na okraji ktorej je väčšia pravidelná vyvýšenina – stopa po obvodovom opevnení. Stopy po kamennej veži sú v najvyššej časti plošiny a ešte dnes je odčítateľný jej kruhový pôdorys. Iné stopy po murovaných objektoch na plošine nie sú, ale podľa dispozície predpokladáme, že na plošine boli drevené obytné aj hospodárske objekty.
Prístup
ŽSR Prešov- 10 km, Abranovce (SAD), 14km Zlatá Baňa (SAD). K hrádku sa dostaneme po chodníku zo Zlatej Bane, odbočíme vpravo lesnou cestou na vrch Makovica a odtiaľ ďalej k skalnému bralu, na ktorom stál hrad. Chodník pokračuje do obce Abranovce a dá sa využiť aj opačná cesta. Najkrajšia a najrýchlejšia cesta je Rácovou dolinou po lesnej asfaltke až do sedla Heteť, kde nájdeme spomínanú odbočku. Tu odbočíme doľava, smerom na Pusté pole (Zlatá Baňa). Po krátkom stúpaní sa dostaneme na plošinu, ktorej dominuje obrovské skalné bralo, k jedinej schodnej prístupovej ceste na vrchol brala nás privedie odbočka.
Zaujímavosti
Pri menšom zisťovacom výskume v roku 1974 sa v areáli hradu našli neolitické keramické fragmenty (lineárna a bukovohorská) z mladšej bronzovej doby a stredoveké z 13.-14. storočia.
Obec Tuhrina sa síce v písomných prameňoch objavuje pomerne neskoro - v roku 1397 pod názvom Thwgrina, ale toto územie bolo osídlené už v čase Veľkej Moravy.