Hrad Lednica (SK)
Lednica (hrad)
| Lednica | |
| Lednický hrad | |
| Hrad | |
 Zrúcaniny hradu
|
|
| Štát |  Slovensko |
|---|---|
| Región | Trenčiansky |
| Okres | Púchov |
| Obec | Lednica |
| Súradnice | 49°06′38″S 18°12′41″V |
| Vznik | 13. storočie |
| Pre verejnosť | verejnosti prístupný |
| Najľahší výstup | z obce Lednica |
   Poloha hradu na Slovensku
|
|
  Poloha hradu v Trenčianskom kraji
|
|
| Wikimedia Commons: Lednica Castle | |
| Freemap.sk: mapa | |
| Mapový portál GKU: katastrálna mapa | |
Lednica je zrúcanina hradu, nachádzajúca sa v okrese Púchov nad rovnomennou obcou v Bielych Karpatoch.
História
Lednický hrad vznikol v druhej polovici 13. storočia. Jeho funkcia spočívala predovšetkým v ochrane severozápadnej hranice Uhorska, preto Lednica patrila medzi kráľovské hrady. V rokoch 1259 – 1269 ho mal v držbe istý Marek, župan z Lednice. Začiatkom 14. storočia sa ho na prechodný čas zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Po roku 1321 sa hrad dostal opäť do rúk panovníka. Koncom 14. storočia ho vlastnila rodina Pakšiovcov, ktorá ho v roku 1392 dala do záložnej držby Henkovi, šľachticovi českého pôvodu. Ešte počas vlády Žigmunda v prvej štvrtine 15. storočia sa majiteľmi Lednického hradu a panstva stali bratia Sobek a Matej Bielikovci, zo sliezskej Kornice.[1] Ich panstvo neohrozilo ani dočasné obsadenie hradu husitskou posádkou.[2] Ich činnosť dokumentuje vzácna, v národnom jazyku písaná listina, z roku 1435, podľa ktorej Mikušovi zo Streženíc darovali majetok v Nimnici.[1] Počas zápasov o uhorský trón vydal v roku 1475 Lednicu Matej Korvín svojmu prívržencovi Nehézovi.[3]
Roky po bitke pri Moháči sa rodina Podmanickovcov, reprezentovaná bratmi Jánom a Rafaelom, usilovala, aby sa konečne stala vlastníkom Lednice, tak ako ich k tomu oprávňovala listina z roku 1504.[1] Podmanickovci určitý podiel na lednickom panstve získali už roku 1466 manželstvom Blažeja Podmanického s Dorotou Bielikovou.[2] Na jeseň roku 1533 podnikli proti hradu vojenský útok a obsadili ho. Súčasne uzavreli dohodu s cisárskym vojenským veliteľom Katzianerom, ktorý uznal ich nároky. Lednica zostala v rukách Podmanickovcov až do roku 1558. Úmrtím Rafaela Podmanického v roku 1558 podľa dohody lednické panstvo i hrad prevzala do svojej správy kráľovská komora, lebo Rafael nemal žiadneho potomka. Už v nasledujúcom roku majetok kúpil hrad košický kapitán Imrich Telekeši (Thelekessi). Onedlho na to 30. mája 1560 však v pokročilom veku zomrel a Lednicu zdedil jeho jediný syn Štefan, ktorý sa oženil s dcérou Petra Forgáča, Zuzanou. Ich jediný syn Michal nemal ešte ani štyri roky, keď mu zomrela matka, a mal iba desať rokov keď stratil otca.[1] Vyrastal bez výchovy pri drsných dráboch, čo sa odrazilo v jeho živote. Stal sa lúpežným rytierom.[2] Na hrade i na panstve zavládla neistota, množili sa rozličné násilnosti voči poddaným. Preto sa 11. septembra 1600 uskutočnil vojenský zásah proti Lednickému hradu pod Thurzovým vedením. Telekeši na túto vojenskú akciu proti svojmu sídlu nepočkal, pretože ešte v polovici augusta utiekol do Poľska a usadil sa na prechodný čas v Krakove. Thurzo nakoniec pod zámienkou vyjednávania vlákal Telekešiho do pasce. Následne bol uvrhnutý do zámockého väzenie a 3. apríla 1601 ho popravili. Michalom Telekešim vymrel jeho rod po meči.[1]
V ten istý rok lednické panstvo odkúpil tekovský župan František Dobo, ktorý však v nasledujúcom roku zomrel bez potomkov. Na základe jeho testamentárneho odkazu sa dedičské právo na panstvo prenieslo na jeho príbuzných. Z nich Zuzana Lórantfiová sa v roku 1616 vydala za Juraja I. Rákociho. Ako veno do manželstva priniesla lednické panstvo, ktoré sa takto stalo súčasťou rákociovských majetkov.[2] Po bitke pri Trenčíne v roku 1708 Lednica podobne ako ostatné okolité hrady dostala sa do moci cisárskeho vojska. V tom čase už začal hrad chátrať, pretože sa málo dbalo o jeho údržbu.[1] V poslednom protihabsburskom povstaní obsadili hrad kuruci Františka Rákócziho II. a po potlačení povstania cisárske vojsko roku 1710 hrad vypálilo.[3] Potom hrad dostali do zálohu Maťašovskovci, ktorí ho aj v roku 1746 dali opraviť, a doplniť aj chýbajúce vnútorné zariadenie. Po vymretí Maťašovskovcov v roku 1754, lednické majetky prevzala opäť kráľovská komora. Do držby Lednicu však o niekoľko rokov dostal syn Juliany Rákociovej a Ferdinanda Goberta Aspremonta, Ján Gobert Aspremont. Aspremontovci vymreli po meči v roku 1819 a ich lednický majetok zdedila dcéra Mária Anna, ktorá sa v roku 1807 vydala za baróna Filipa Skrbenského. Ich syn Filip v roku 1890 lednický majetok predal Jozefovi Schreiberovi, továrnikovi a sklárskemu podnikateľovi.Hrad však v týchto rokoch pôsobil skôr ako príťažok k Lednickému kaštieľu a kým ešte v roku 1830 stáli všetky budovy, na vyobrazeniach o 70 rokov neskôr je to už len ruina.[1]
Súčasný stav
O hrad sa od roku 2004 stará a o jeho záchranu sa pokúša Historicko-astronomická spoločnosť v spolupráci s obcou Lednica.[4] V roku 1999 sa časť severného múru zrútila.[5] V roku 2011 sa z prednej palácovej časti zrúcaniny odtrhla asi 300-kilogramová kamenná masa. V súčasnosti je hrad verejnosti nie je voľne prístupný, ale je práve v rekonštrukcii, navštíviť ho je možné počas víkendov jar - jeseň.[6]
Exteriér
Hrad, postavený na strmom brale, sa skladal z troch od seba odstupňovaných častí a bol takmer neprístupný. Z malého, nižšie položeného predhradia, kde boli obranné bašty, väznica, miestnosť pre drábov, maštaľ pre kone, voziareň a kováčska dielňa. Vedľa nej boli schody k druhému padaciemu mostu, ktorý umožňoval vstup do skalného tunela. Až neskôr tu vybudovali delovú baštu. Tunel bol jediný prístup na nádvorie stredného hradu, kde boli hlavné palácové stavby, obytné budovy pre služobníctvo, hospodárske miestnosti, sklady a byt kastelána. V najvyšších mistnostiach stredného hradu boli schody do veže, z ktorej sa dalo prejsť na plošinu, kde začínali i do skaly vytesané schody na najvyššie položenú prírodnú pozorovateľňu.[3]