Hrad Devín (SK)
Devínsky hrad
| Devínsky hrad | |
| hradný areál | |
 Pohľad na hrad z masívu Devínskej Kobyly
|
|
| Štát |  Slovensko |
|---|---|
| Kraj | Bratislavský |
| Okres | Bratislava IV |
| Mesto | Bratislava |
| Súradnice | 48°10′26″S 16°58′41″V |
| Výstavba | 9. – 18. storočie |
| Pre verejnosť | verejnosti prístupný |
| Najľahší prístup | Devín |
 Národná kultúrna pamiatka SR |
|
| Pred r. 2002[1] | |
| - názov | Devín, Slovanské hradisko |
| - dátum vyhlásenia | 1961 |
| ÚZPF[2] | |
| - číslo | 324/1 |
| - dátum zápisu | 23. 10. 1963 |
| Stav | zakonzervované zrúcaniny |
| Využitie | muzeálne expozície |
| Správa | Múzeum mesta Bratislavy |
   |
|
 |
|
| Wikimedia Commons: Devín Castle | |
| Freemap.sk: mapa | |
| Mapový portál GKU: katastrálna mapa | |
|
|
Národná kultúrna pamiatka SR č. v Ústrednom zozname pamiatkového fondu: 324/42 |
Devín (Hrad Devín) sú zrúcaniny gotického, neskôr slohovo prestavovaného hradu, vypínajúce sa majestátne nad rovnomennou obcou, mestskou časťou Bratislavy (okres Bratislava IV). Zaberajú takmer celé temeno hradnej skaly nad sútokom Dunaja a Moravy.
Hrad má jedny z najpohnutejších, ale aj najbohatších dejín spomedzi hradných sídel na Slovensku. S existenciou niekdajšieho hradiska sa spája prítomnosť keltského a neskôr rímskeho etnika na území Slovenska. Hrad bol svedkom slávy aj pádu Veľkej Moravy, prvého štátneho útvaru slovanských predkov na Slovensku, a bol dôležitou súčasťou sústavy pohraničných pevností Uhorského kráľovstva. Spolu s neďalekým Bratislavským hradom tvorí dvojicu významných reprezentantov slovenskej národnej histórie.
Význam hradu našiel odozvu aj v početných umeleckých dielach.
Obsah
Najstaršie dejiny územia
Devínsky hrad patrí spolu s Bratislavským a Nitrianskym hradom k najstarším, historicky doloženým hradným objektom na Slovensku. Jeho minulosť siaha do predhistorických dôb.
Devínsky hrad sa vypína na masívnom brale, ktoré z južnej strany okrem Dunaja chránili močiare, zo západu rieka Morava a zo severu masív Devínskej Kobyly. Samotný hrad bol zo strategického hľadiska prirodzenou ochranou Devínskej brány, geografického vstupného priestoru do Karpatskej kotliny. Široký tok Dunaja udával smer dôležitej kontinentálnej obchodnej ceste medzi západom a východom, tzv. Podunajskej, ktorá tu pretínala známu Jantárovú cestu, vedúcu od Stredomoria k Baltu. Je teda prirodzené, že výhodná poloha priam predurčovala toto miesto na stret dvoch európskych kultúr – východnej a západnej. Tieto danosti spolu s vhodnými prírodnými podmienkami na život človeka – vodné toky bohaté na ryby, dostatok lovnej zveri v okolitých lesoch – podmieňovali trvalé osídlenie tohto územia od 5. tisícročia pred Kr. až prakticky do 19. storočia.
Množstvo a kvalita archeologických nálezov dokladá, že v rámci osídlenia devínskej hradnej skaly sa vyskytovalo päť najsilnejších období: halštatské, keltské (laténske), rímske a veľkomoravské obdobie.
Podľa objavených nálezov bolo skonštatované, že doteraz najstaršie osídlenie Devína sa datuje do obdobia mladšej kamennej doby (asi 5000 – 4000 pred Kr.), keď v Podunajsku vznikali prvé roľnícke usadlosti. V areáli hradu to dokladá hrob, podľa jeho inventáru prisudzovaný k tzv. kultúre s lineárnou keramikou, ktorá je dokladom už pomerne vyspelého výtvarného cítenia vtedajších výrobcov.[3]
Chronologicky mladšie nálezy v areáli hradu – osada na juhovýchodnom svahu hradnej výšiny a časť pohrebiska patriaca ľudu mohylovej kultúry – spadajú do obdobia staršej a mladšej bronzovej doby (1800 resp. okolo 1500 pred Kr. – 700 pred Kr.). Z tohto obdobia sa však nezachovalo veľa nálezov. Ide predovšetkým o nález opevneného sídliska na juhovýchodnom svahu hradnej výšiny.
Halštatské obdobie na Devíne sa datuje okolo 7. – 6. storočia pred Kr. Archeologický výskum potvrdil na celej ploche hradného areálu existenciu výšinnej osady tzv. kalenderberskej kultúry. Obyvatelia osady žili v zemniciach alebo polozemniciach, so stenami vypletanými prútím a s hlinenými dlážkami. V priestore obydlí boli objavené pozostatky otvorených ohnísk. V exteriéri sa nachádzali jamy najrozličnejších veľkostí a využitia. Významným nálezom bol objav keramickej dielne v severozápadnej časti niekdajšieho hradiska. Z ďalších hmotných dokladov sa našli kovové a kostené predmety, množstvo keramiky ako aj predmety kultového charakteru. Nálezy jednoznačne dokazujú, že halštatské obdobie bolo jedným z najvýznamnejších.
Začiatkom 3. storočia pred Kr. sa zo severozápadných oblastí Európy presúvali do podunajskej oblasti Kelti. Postupne sa ťažisko ich expanzie presunulo do Podunajska, kde tradičná forma ich kultúry dosiahla vrchol. Kelti boli nielen úspešní bojovníci, ale aj zruční remeselníci. Na naše územie priniesli svojbytnú kultúru, ktorá do značnej miery ovlyvnila ďalší vývoj v tejto oblasti. V priestore dnešnej Bratislavy si na prelome 2. a 1. storočia pred Kr. vybudovali jedno z dôležitých centier hospodárskeho a spoločenského života, opevnené sídlisko mestského typu – oppidum. Od začiatku posledného storočia pred Kristom existovalo významné osídlenie vo forme osady na devínskej hradnej vyvýšenine a ďalšie osídlenie na území dnešnej obce. Nálezy z tejto epochy sú doložené takmer z celej plochy hradiska. Sídliskové a hospodárske objekty sa koncentrovali na južnom, terasovite upravenom svahu a v priestoroch dolného hradiska. Archeologické výskumy na Devíne bez výhrad potvrdzujú, že v tunajšej oblasti bola značná koncentrácia keltského osídlenia; podľa všetkého malo tunajšie hradisko priamu súvislosť s hradiskom na neďalekom, južnejšie ležiacom kopci Braunsberg pri dnešnom dolnorakúskom Hainburgu. Braunsberské a devínske hradisko spolu s oppidom v Bratislave tvorili trojuholník významných centier tohto obdobia v priestore Devínskej brány.
Keltské obyvateľstvo sa na prelome letopočtov a v prvých desaťročiach nášho letopočtu dostalo po prvý raz do kontaktu z rozpínajúcou sa Rímskou ríšou. Išlo spočiatku o obchodné styky, ktoré napokon vyústili do ovládnutia tohto územia rímskym obyvateľstvom. Dokladom keltských kontaktov s antickým svetom je importovaný tovar (amfory, rímske mince). Kolekcia výrobkov zaraďovaných medzi tzv. ušľachtilú keramiku (terra sigillata), vyrábanej už manufaktúrnym spôsobom je unikátna na celom strednom Dunaji. Mimoriadna koncentrácia rímskych výrobkov tohto obdobia dovoľuje už predpokladať priamu prítomnosť Rimanov na Devíne ako najstaršiu na území Slovenska.
V rokoch 6 – 9 obsadil cisár Augustus územie terajšieho východného Rakúska a západného Maďarska a zriadil tam provinciu Panónia. Touto expanziou sa Rimania dostali do bezprostredného susedstva nášho územia a na úseku stredného Dunaja od ústia Moravy po ústie Ipľa zastali priamo na hranici dnešného Slovenska. Tak sa na nasledujúce štyri storočia dostal do ich sféry vplyvu aj Devín.
Na základoch pôvodného keltského hradiska vznikol rímsky tábor zahrnutý do dômyselného opevňovacieho systému, zvaného Limes Romanus. Význam Devína ako strategicky významného predhradia vzrástol po trvalom obsadení stredného toku Dunaja rímskymi légiami a po vybudovaní strediska provincie v neďalekom Carnunte s tu dislokovanou XV. a neskôr XIV. légiou.
Prítomnosť rímskeho etnika povzniesla toto územie na kultúrne vyspelejšiu úroveň. Ako prví na Slovensku zanechali Rimania po sebe zvyšky murovaných stavieb, svedčiace o vysokej úrovni ich staviteľského umenia. Stavebným materiálom bol nielen kameň, ale aj vyspelé tehliarske výrobky. Prvá rímska stavba bola odkrytá v západnej časti stredného hradu. Je zároveň najlepšie zachovanou architektúrou z rímskej doby. Stavba s rozmermi 13,5 x 7 metrov mala štyri miestnosti a polkruhovitú apsidu.
Osemnásť metrov od západnej brány boli objavené základy ďalšej stavby, ku ktorej patril jedenásť metrov dlhý kanál vybudovaný z veľkých neopracovaných kameňov. Je pravdepodobné, že vznik prvých murovaných stavieb na Devíne súvisí s bojovými operáciami Rimanov v tzv. markomanských vojnách v rokoch 166 – 180. Posledné stavebné aktivity sa na tomto území uskutočnili v druhej polovici 4. storočia za vlády cisára Valentiniana I. (364 – 375), kedy rímske osídlenie na Dunaji dosiahlo svoj vrchol. Rímsky historik Ammianus Marcellinus napísal, že cisár Valentinianus I. dal vybudovať v „zemi Kvádov“, t. j. v severnom Zadunajsku, opevnené vojenské body (praesidiaria castra) a počas svojho pobytu v Carnunte odrážal útoky barbarov z najbližšej pevnosti. Správa sa môže týkať práve Devína, ktorý ležal neďaleko.
Okrem murovaných stavieb sa v areáli Devinskeho hradu z uvedeného obdobia našlo viacero nadzemných zrubových obydlí s maltovou podlahou.
Rímsky tábor na Devíne odkryli v dvadsiatych rokov 20. storočia českí archeológovia Josef Zavadil a I. L. Červinka:
| „ | Na východnom kopci nad Devínom boli tri väčšie popolnice a v nich rímska keramika, bronzové spony, ktoré sú z doby rímskoprovincionálnej a mince cisára Aureliana. Spolu s nimi tam boli zlomky rímskych tehál, niekedy s kolkom XIV. légie. Bol teda na pahorku kedysi rímsky príbytok. Prišlo sa tam dokonca na základy obdĺžnikovej budovy dlhej trinásť metrov a širokej sedem metrov a orientovanej od východu na západ... | “ |
Prítomnosť rímskeho etnika sa na Devíne skončila okolo roku 400, kedy Limes Romanus ako severná hranica Rímskej ríše postupne prestal existovať a vojenské posádky opúšťali pohraničné tábory a pevnosti.
Keď Rimania opustili hranicu na strednom Dunaji, tieto miesta obsadili skupiny rozličných kmeňov (Góti, Herulovia, Longobardi). Popri nich začali na naše územie prenikať prví Slovania, ktorí sa sem presúvali od konca 4. storočia v rámci tzv. sťahovania národov. V 5. storočí možno hovoriť už o trvalom osídlení tohto územia Slovanmi.
V polovici 6. storočia zasiahla do vývoja slovanskej spoločnosti na strednom Dunaji závažná skutočnosť. Toto územie obsadili nomádske kmene Avarov a utvorili tu ríšu, ktorá sa stala dôležitým mocenským činiteľom. Začiatkom 7. storočia sa podunajskí Slovania proti Avarom vzbúrili a v roku 623 vytvorili prvý slovanský politický útvar – Samovu ríšu.
Obdobie Samovej ríše, charakterizované vzostupom materiálnej a duchovnej kultúry, bolo dôležitým predokladom pre neskorší vznik prvého samostatného štátneho útvaru na území Slovenska – Veľkej Moravy – kde Devín sa stal súčasťou Nitrianskeho kniežatstva. Vo veľkomoravských dejinách mal Devín dôležitú úlohu. Na strmom skalnatom brale prebudovaním niekdajšej rímskej pevnosti vzniklo mohutné hradisko tvoriace nárazníkový štít proti expanzii Franskej ríše.
Z hľadiska slovenských národných dejín z ranostredovekého obdobia najvýznamnejším bolo obdobie 9. storočia a vláda veľkomoravského kniežaťa Rastislava (846 – 870). Rastislav je jedinou historickou osobnosťou v dejinách Veľkej Moravy, ktorej meno môžeme na základe historických správ spájať s Devínom. Základným literárno-historickým prameňom pre poznanie udalostí tohto obdobia sú známe Fuldské letopisy (Annales regni Francorum orientalis)[4]. Z nich sa dozvedáme o dôležitých udalostiach viažúcich sa na toto územie, najmä na styky slovanského štátneho útvaru s Východofranskou ríšou. Významnou je správa z roku 864, týkajúca sa vojenskej výpravy východofranského kráľa Ľudovíta II. Správa okrem historickej hodnoty je zaujímavá aj tým, že po prvý raz sa v nej priamo objavuje pomenovanie Devín (Dowina):
| „ | Hludowicus rex mense Augusto ultra Danubium zum manu valida profectus Rastizen in quadam civitate, quae lingua gentis illius Dowina, id est puella dicitur, obsedit | “ |
(Kráľ Ľudovít vypravil sa v mesiaci auguste s veľkým vojskom za Dunaj, obľahol Rastislava v (akomsi) meste, ktoré sa v reči onoho národa menuje Dowina, t. j. dievča.)
Devín bol dôležitým centrom ríše a určite jednou z najdôležitejších jej fortifikačných stavieb. Ako významný pevnostný objekt chránil nielen hranicu ríše, ale aj dôležitú križovatku obchodných ciest a oba tunajšie riečne brody – dunajský a brod cez rieku Morava. Preto tu Rastislav nechal vybudovať mohutnú pevnosť chránenú nielen prírodnými danosťami ale aj predsunutými hradiskami.
Dokladom kultúrnej a duchovnej vyspelosti našich predkov a výnimočnosti devínskeho hradiska v politicko-správnom systéme Veľkej Moravy sa stal nález veľkomoravského kostola z druhej polovice 9. storočia. Kostol bol kombináciou centrálnej a pozdlžnej jednoloďovej dispozície (dĺžka lode 16,9 metra) východo-západnej orientácie. Stavba bola na východnej strane ukončená troma polkruhovými apsidami na tzv. trojlístkovom pôdoryse. Na základe toho vedci poukázali na typologickú zhodu s podobnými sakrálnymi stavbami v Zadunajsku[5]. Podľa nájdených zlomkov omietok s rozličnými motívmi fresiek sa dozvedáme o výzdobe kostola. Predpokladá sa, že už v priebehu nasledujúceho storočia kostol zanikol.
Rastislav dal vybudovať na Devíne a v jeho bezprostrednom okolí dômyselný obranný systém, o ktorom sa s obdivom vyjadrovali aj jeho nepriatelia. Jeho súčasťou boli aj menšie hradiská na svahoch Devínskej Kobyly, z ktorých dve (Na pieskach a Nad lomom) boli objavené na severozápadnom výbežku kopca. Chránili devínske hradisko zo severu, zo strany Moravského poľa a prechodu cez rieku Moravu.
Do obdobia panovania kniežaťa Rastislava spadá jedna z najvýznamnejších udalosti slovenských dejín – príchod solúnskych bratov Konštantína a Metoda na územie Slovenska v roku 863. Predpokladá sa, že Dunaj prekročili buď pri Komárne, alebo pri Bratislave v oblasti Devína.[6] Zásluhou byzantskej misie sa aj slovenské územie natrvalo zaradilo medzi kultúrne európske krajiny.
Veľká Morava dosiahla svoj vrchol a najväčší územný rozsah za panovania Rastislavovho synovca Svätopluka. Jeho smrťou v roku 894 nastal úpadok ríše, ku ktorému veľkou mierou prispeli rozbroje medzi jeho synmi Mojmírom II. a Svätoplukom II.
Po zániku Veľkej Moravy význam hradiska upadal. Nič na tom nezmenil ani vznik Uhorského kráľovstva, kedy sa Devínsky hrad nestal komitátnym, teda sídelným hradom stolice, ale iba pohraničnou pevnosťou. Spolu s ďalšími hradnými objektami postavenými na vrcholoch malokarpatských hôr bol zaradený do sústavy hraničných obranných stavieb, ktorá mala strážiť strategicky dôležitú západnú hranicu krajiny.
Majitelia hradu a stavebné dejiny
Dejiny gotického hradu vyvinuvšieho sa z malej pohraničnej pevnosti sú tesne späté s obcou ležiacou pod jeho múrmi. Prvá písomná zmienka o nej je v listine z roku 1254, v ktorej sa uvádzajú vinice pilišského opátstva. V listine z roku 1327 sa obec spomína ako vila Thebyn[7] V roku 1353 sa Devín v listinách spomína ako mesto (civitas). Z uvedeného obdobia pochádza aj obecná pečať s okrídleným býkom, symbolom evanjelistu Lukáša.
Jeho vývin však v neskoršom období ustal a z Devína sa mesto v pravom slova zmysle nikdy nevyvinulo. Paradoxne to zapríčinili okolnosti, ktoré boli kedysi pre toto územie výhodou – zo severu naň tlačil strmý svah Devínskej Kobyly, zo západu rozvoju bránil tok Moravy, z juhu bol Devín hatený mohutným korytom Dunaja.
Stavebná história hradu sa začala písať koncom 12. a začiatkom 13. storočia, kedy tu vznikla nová kamenná pevnosť. Pevnosť, v tom čase majetok uhorskej kráľovskej koruny, nahradila niekdajšie veľkomoravské hradisko a stala sa významným článkom pohraničnej obrannej línie chrániacej česko-uhorskú hranicu.
V tomto období hrad pozostával z mohutnej kamennej šesťbokej veže, zaberajúcej celú hornú časť skalného brala, a malého preddvoria. Z tohto objektu sa dodnes zachovali iba skromné zvyšky obvodových múrov. Vzhľadom na to sa vie veľmi málo o jeho vnútornom členení. Jediný prístup na hrad viedol z východnej strany po šiji hradného kopca.
Ako pohraničná pevnosť bol hrad majetkom uhorskej koruny. Po vymretí Arpádovcov v roku 1301 patrilo západné pohraničie Uhorska rakúskemu vojvodovi Rudolfovi Habsburskému. Devín i niekoľko pohraničných hradov s obcami boli majetkom Otta z Tallesrunnu, ktorý sa ho v roku 1322 dobrovoľne vzdal v prospech uhorskej koruny. Z obdobia vlády Karola Róberta I. z Anjou pochádza aj záznam z roku 1340 s menom kastelána hradu Filipa: „magister Philippus, vicecomes et castellanus Posoniensis et castri Diven“.
Nasledujúcich takmer sto rokov bol hrad kráľovským majetkom. 26. mája 1419 ho kráľ Žigmund Luxemburský i s priľahlými majetkami daroval uhorskému palatínovi Mikulášovi Garayovi. Za tento čin mohol Mikuláš vďačiť zrejme aj svojej manželke Anne Celjskej – bola totiž staršou sestrou Barbory, Žigmundovej manželky.
Nasledujúcich takmer štyridsať rokov bol osud hradu i mestečka úzko spojený s týmto význačným šľachtický rodom pochádzajúcim z dnešného Chorvátska.
Mikuláš Garay (pôvodne z Gary) vybudoval z malej pohraničnej pevnosti feudálne panské sídlo stavané v štýle neskorej gotiky. Hrad rozšíril smerom na východ. V juhovýchodnej časti hradného kopca dal vybudovať gotický obytný palác, nazvaný garayovský, ktorý mal prízemie a dve poschodia. Miestnosti mali ploché, trámové stropy a niektoré boli vykurované krbom. Z východnej strany sa k palácu pripájala polkruhová bašta. Vznikol tak ucelený stavebný komplex stredného hradu. Jeho priestor obkolesoval hradobný múr, ktorého súčasťou sa stala polygonálna veža, západná brána s padacím mostom a malou vodnou priekopou, ako aj ďalšie brány – severná a južná, vybudovaná pod skalným bralom. Z tohto obdobia pochádza aj hradná studňa v západnej časti nádvoria; bola vybudovaná z hornej a dolnej časti z pieskovcových kvádrov opatrených kamenárskymi značkami.
V januári 1432 (rok pred svojou smrťou) rozdelil Mikuláš Garay časť svojich majetkov medzi svojich dvoch synov. Pánom devínskeho panstva sa stal Ladislav, ktorý neskôr dosiahol významné politické postavenie (v roku 1447 sa dokonca stal uhorským palatínom). Hrad spravoval až do svojej smrti v lete roku 1460.
V roku 1435 vydal kráľ Žigmund nariadenie, ktorým prikazoval opevniť všetky hrady od Bratislavy až po Skalicu. V súvislosti s týmto nariadením vybudovali na Devíne nové opevnenie v západnej časti hradného vrchu, obrátenej k rieke Morava. Opevnenie tvorila polygonálna bašta a hradobný múr so vstupnou bránou a predbráním.
Na obdobie rokov 1460 – 1527 sa novými majiteľmi stali grófi z Jura a Pezinka. Počas panstva tohto rodu prechádzalo vlastníctvo hradu medzi jednotlivými členmi rôznymi cestami. Starobylý rod s viacerými významnými členmi dosiahol svoj vrchol v osobách bratov Jána a Žigmunda. Ján (III.) hoci bol dvakrát ženatý zomrel bezdetný. Majiteľom devínskeho panstva sa stal jediný syn Žigmunda, Tomáš. Ani on nemal potomkov a tak po jeho smrti pripadol hrad ďalšiemu Žigmundovmu bratovi Petrovi. Po jeho smrti v roku 1517 (rovnako zomrel bez potomkov) sa Devína zmocnili bratia Wolfgang a František z Pezinka, pochádzajúci z inej línie rodu. Keďže však nedisponovali nástupníckymi právami museli hrad vrátiť kráľovskej korune.
Grófi z Jura a Pezinka ďalej zveľaďovali hradobný obranný systém. Koncom 15. storočia postavili tzv. severnú bránu, ktorou sa na hrad vstupovalo od obce. Pri bráne bol výskumom odkrytý dvojinteriérový objekt z 15. storočia, ktorého poloha ako aj architektúra svedčí o využití hradnou strážou. V juhovýchodnej časti dolného hradu postavili novú bránu, ktorá je prvou architektúrou na hrade zaraďovanou do obdobia renesancie.
Prelomovým rokom sa stal rok 1526. Po osudnej bitke pri Moháči sa hradu nakrátko zmocnil Ján Zápoľský. V nasledujúcom roku hrad dobylo cisárske vojsko a cisár a uhorský kráľ Ferdinand I. Habsburský za vernosť habsburskému dvoru daroval hrad Štefanovi (III.) Báthorymu (Štefan o. i. pomohol Ferdinandovi I. získať uhorskú korunu), uhorskému palatínovi. Na nasledujúcich takmer osemdesiat rokov sa hrad dostal do držby jedného z najvýznamnejších uhorských rodov, ktorého predkovia prišli v 11. storočí do Uhorska. Svoje meno získali po tom, ako sa v roku 1279 usadili v lokalite Bátor (dnešné Nyírbátor) v severovýchodnom Maďarsku. V 14. storočí sa rod rozdelil na dve vetvy – ečedskú a šomjósku. Palatín Štefan Báthory pochádzal z ečedskej vetvy
Štefan Báthory vlastnil hrad iba tri roky, pretože v roku 1530 na hrade zomrel. Vzhľadom na to, že nezanechal mužského potomka, prešlo devínske panstvo na jeho brata Andreja (II.). Ten sa vyznamenal v moháčskej bitke a v roku 1527 ho kráľ Ferdinand vymenoval za hlavného taverníka. Po jeho smrti v roku 1534 sa majiteľom stal jeho syn Andrej (III.). Ani z jedného z dvoch manželstiev nemal potomka a tak po jeho smrti, 4. októbra 1566, sa majiteľkou stala jeho druhá manželka Katarína Mindszenty. V roku 1570 prevzal z jej rúk panstvo brat jej manžela Mikuláš (II.). Mikuláš mal významné postavenie v kráľovstve; o. i. bol prítomný korunovácie Maximiliána II. v septembri 1563 v prešporskom Dóme svätého Martina.
Posledným majiteľom Devínskeho hradu z rodu Báthoryovcov bol Štefan (V.) (1555 – 1605), starší brat známej čachtickej panej Ažbety Báthoryovej. Jeho smrťou v roku 1605 vymrela ečedská vetva rodu.
Dva roky pred smrťou spísal testament, v ktorom devínske panstvo odkázal svojej sestre Alžbete. Zvláštnou súhrou okolností však vlastníctvo na Alžbetu neprešlo. Vykonávateľom poslednej vôle Štefana Báthoryho bol správca hradu Michal Bai. Keďže sa nikto z pozostalých Štefanových dedičov v tom čase nedomáhal pozostalosti, tak držiteľom Devína sa stal práve Bai. Po jeho smrti v roku 1606 na jeho miesto nastúpil manžel jeho dcéry Zuzany, Ján Keglevič.
Až v októbri 1606 si začala robiť nároky Štefanova sestra Alžbeta, ktorá medzitým ovdovela. Keglevič však nebol ochotný hrad vydať. Spor ako aj majetkové nároky mal vyriešiť krajinský snem v roku 1606. Napriek tomu, že uhorské stavy rozhodli o odňatí hradu Keglevičovi a jeho pripadnutí kráľovskej korune, Keglevič sa ho naďalej nemienil vzdať. Napokon ho od kráľa Mateja II. získal do zálohu. Ako majiteľ sa však o svoj majetok vôbec nastaral a veľmi si pohneval aj devínskych poddaných. Tí sa u panovníka dovolávali na dodržiavanie svojich privlégií. Na zákrok kráľovského fiškála 4. septembra 1617 kráľ Matej II. Devínčanom potvrdil ich staré práva a slobody. O konci Keglevičovho panstva niet správ.
Príchodom Báthoryovcov nastal na hrade čulý stavebný ruch a dnešný vzhľad hradu (najmä jeho strednej časti) je výsledkom prestavby práve počas ich panstva. Tí vybudovali na strednom hrade nové palácové krídlo ozdobené oblúčikovou atikou a arkierom (jeho vzhľad dnes dokladá časť zakonzervovaného muriva) a v duchu vtedajšej módy upravili hradné budovy v renesančnom štýle. Ďalej zdokonaľovali aj hradné opevnenie, najmä v juhozápadných a juhovýchodných častiach hradného brala. Z tohto obdobia pochádza aj známa malá polygonálna bašta zvaná Mníška, jediný pozostatok niekoľkých strážnych vežičiek na južnom úbočí, opravdená viacerými povesťami.
Poslednými vlastníkmi devínskeho panstva boli Pálfiovci, ktorí ho, spolu s inými majetkami v Prešporku a okolí, získali v roku 1635. Prvým majiteľom sa stal Pavol (IV.), tretí syn slávneho „turkobijcu“ Mikuláša Pálfiho. Po Pavlovej smrti 26. januára 1653 prešlo panstvo na jeho manželku Františku Khuen de Belassy.
Ďalším vlastníkom hradu bol Pavlov starší syn Ján (III.) Anton (1642 – 1694). Bol dvakrát ženatý, no ani z jedného sobáša nevzišiel právoplatný dedič. Jeho prvá manželka Anna Terézia bola pravnučkou Alžbety Báthoryovej. Ako pohrobok z druhého manželstva sa mu narodila dcéra Mária Barbora, a keďže sa majetok dedil len po mužskej línii, jeho dedičom sa stal mladší brat Ján (IV.) Adam Karol (1645 – 1694). Po smrti Jána Karola, 3. septembra 1694, sa panstvo dostalo do držby jeho staršieho syna Mikuláša (VI.) Jozefa (1671 – 1706). Pretože menal potomkov (jeho jediný syn zomrel v detskom veku) bol posledným mužským potomkom tejto vetvy pálfiovského rodu.
V roku 1707 prišlo k deleniu pálfiovských majetkov a devínsky hrad s panstvom pripadol vnukovi Pavlovho brata Štefana (II.) Mikulášovi (IV.) (1657 – 1732). Podobne ako niekoľko jeho predkov aj on dosiahol významné postavenie; vrchol dosiahol v roku 1714 keď sa stal uhorským palatínom. Jeho dedičom bol najstarší syn Leopold (I.) (1681 – 1720) a po ňom Mikuláš (VII.).
Pálfiovci na hrade nesídlili a panstvo spravovali prostredníctvom správcov. Počas ich vlastníctva hrad neprešiel zásadnými stavebnými úpravami; tie sa hlavne týkali udržiavacích prác. Pravdepodobne jediným stavebným počinom Pálfiovcov bola výstavba častí hospodárskeho traktu na strednom hrade.
Devínsky hrad za Pálfiovcov pomerne šťastne unikol osudu väčšiny slovenských hradov, nebol totiž po satmárskom mieri zničený. Čo však neurobili cisárske vojská, to vykonali napoleonovi granátnici v roku 1809.
V máji uvedeného roku Napoleon obsadil Viedeň a o mesiac nato jeho delostrelectvo z pravej strany Dunaja ostreľovalo Bratislavu. Ešte v tom istom roku Napoleon odtiahol a na odchode jeho vojaci vyhodili Devínsky hrad do vzduchu. Pálfiovci už nevynaložili väčšie úsilie na jeho opravu. Hrad postupne beznádejne chátral a správu devínskeho panstva preložili do Devínskej Novej Vsi. Hrad bol v ich majetku až do 21. januára 1939, kedy prešiel do rúk česko-slovenského štátu (sedem rokov predtým – 29. októbra 1932 – Zemský výbor slovenský zakúpil ruiny hradu Devín od posledného potomka Ladislava Pálfiho).
Ešte prv sa však hradné ruiny povzniesli k novej sláve. Stali sa svedkom vzkriesenia ideí slávnej veľkomoravskej a slovanskej minulosti.
V období pretrvávajúcich protislovanských tlakov a silnejúcej maďarizácie sa myšlienky mladej slovenskej inteligencie upriamovali na duchovný odkaz pre Slovákov tak príťažlivého historického obdobia akým bola Veľká Morava. Už od polovice 17. storočia sa centrum slávnych historických tradícií sústredilo na Devín.
Devín od nepamäti symbolizoval slovanskú minulosť a národnú hrdosť Slovákov. V literárnom diele Jána Kollára a Jána Hollého ožívali myšlienky národného uvedomovania sa. Podľa nich bol Devín symbolickým začiatkom našej krajiny a spájal v sebe tradície Veľkej Moravy a cyrilo-metodskej misie. Hrad sa začal chápať ako hlavné sídlo Veľkej Moravy a Slovenska. „Kult“ Devína vyvrcholil v pamätnom výlete štúrovcov na Devín 24. apríla 1836. Tu Štúr a jeho družina na „hroboch dávnej slávy“ prisahali vernosť národu a jeho túžbam.
V snahe demonštrovať maďarskú dominantnosť dala uhorská vláda v roku 1896 pri príležitosti tisícročného trvania uhorského štátu postaviť na skalnom brale horného hradu monumentálny pomník arpádovského bojovníka. Zďaleka viditeľný pomník mal vzhľad pylónu. Základ tvoril osemuholníkový podstavec s priemerom 6,5 metra, na ktorom vztýčili stĺp zakončený korintskou hlavicou. Na hlavici stála 3,5 metra vysoká pieskovcová socha bojovníka, ktorá sa ľavou rukou opierala o štít s reliéfnym vyobrazením uhorského znaku a v pravej držala voľne spustený meč. Ako symbol maďarstva mal pamätník pripomínať mocenský nástup Maďarov po páde Veľkej Moravy. Dvadsaťdva metrov vysoký monument bol dielom maďarského staviteľa Gyulu Berczika (1853 – 1933) a sochára Gyulu Jankovitsa (1865 – 1932). Celé dielo zrealizoval známy bratislavský staviteľ Alexander Feigler. Pomníku odhalenému 18. októbra 1896 padla za obeť značná časť zvyškov horného hradu. Takmer štvrťstoročie tvoril pomník dominantu hradného brala. Tri roky po skončení prvej svetovej vojny, 21. januára 1921, bol vyhodený do vzduchu počas konšpiračnej akcie česko-slovenských legionárov.[8]
Nový impulz dostala devínska tradícia po roku 1918. Jeho vyvrcholením bol výlet slovenskej mládeže na Devín v roku 1936 pri príležitosti storočnice výletu štúrovcov a osadenie pamätnej dosky. Tento akt významne prispel k tomu, že Slováci začali vnímať Devín ako národné posvätné miesto.
Myšlienka slovanstva a spolupráce medzi slovanskými národmi nezanikla ani po druhej svetovej vojne. Tesne po jej skončení sa v auguste 1945 na devínskom hradnom kopci uskutočnili z podnetu novinára a básnika Laca Novomeského a vtedajšieho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí ČSR Vladimíra Clementisa prvé Všeslovanské dni. Ich tradícia pokračovala ešte niekoľko nasledujúcich rokov.
Myšlienku oživiť slávnu históriu hradu a priblížiť dnešnému človeku život na stredovekom hrade každoročne ponúka Festival šermu, hudby, tanca a remesiel, ktorý sa na Devínskom hrade koná v letných mesiacoch pravidelne od roku 2004.
Archeologický výskum hradu a jeho obnova
Devínsky hrad so svojou strategickou polohou a pohnutou históriou sa zákonite dostal do centra pozornosti ako dôležitá lokalita archeologického bádania. Úsilie doložiť historické fakty archeologickými dôkazmi sa datuje už od začiatku 20. storočia. Za prvého bádateľa v tejto oblasti sa považuje Josef Zavadil (1855 – 1936). Ako vyštudovaný filológ so záujmom o históriu skúmal nielen pravek širokého okolia Devínskej brány, ale svojou iniciatívou stál za vznikom spolku Devín, zameraného na ochranu devínskeho hradiska. Bol členom viacerých historických spolkov. Svoje poznatky publikoval v roku 1912 v monografii Velehrady Děvín a Nitra.
Už v nasledujúcom roku archeologický výskum na devínskom hradnom brale realizoval moravský bádateľ I. L. Červinka (1869 – 1952). Výskumom hradiska získal materiál z ranej doby bronzovej a objavil zvyšky obydlí z laténskej doby. V juhovýchodnej časti hradného návršia skúmal tzv. akropolu, kde odkryl základy kruhovej stavby, radový cintorín a základy budovy obdĺžnikového pôdorysu, ktorú pokladal za ruiny staroslovanského paláca. Svoje poznatky zverejnil v niekoľkých odborných prácach, napr. Děvín a Velehrad (1912) či vo svojom najvýznamnejšom diele Slované na Moravě a říše Velkomoravská (1928)[9].
Významný podiel na odkrývaní histórie Devínskeho hradu mal iný český archeológ – akademik Jan Eisner (1885 – 1967). Na nádvorí stredného hradu objavil v roku 1936 základy rímskej stavby zo 4. storočia po Kr. a niekoľko desiatok hrobov v juhovýchodnej časti hradného areálu. Profesor Eisner sa okrem bádateľstva venoval aj organizátorskej činnosti. Jeho zásluhou sa podarilo prevziať hradný areál do štátnej správy. 29. októbra 1932 sa hradné zrúcaniny stali majetkom česko-slovenského štátu.
Od počiatku vlastníctva štátu v tridsiatych rokoch 20. storočia možno badať snahy o jeho záchranu a pamiatkovú úpravu ako slávneho svedka národnej histórie. Tieto snahy sa však mohli naplno realizovať až po druhej svetovej vojne.
Prvým impulzom bolo na jar v roku 1950 zvolanie odbornej komisie Štátnym archeologickým ústavom v Martine, ktorá mala preskúmať možnosti obnovenia archeologických výskumov na Devíne s prihliadnutím na predvojnové výsledky, ako aj na poznatky získané z najnovších výskumov slovanských hradísk v Čechách a na Morave. Ústav sa vzápätí podieľal na financovaní terénnych prác, ktoré v júni 1950 na Devíne začali. Odborné vedenie na výskumoch mal akademik Ján Dekan. Výskumy vykonávané v niekoľkých etepách trvali okolo päťdesiat rokov, čím zaradili Devín v rámci Slovenska k najdlhšie skúmaným lokalitám.
S prihliadnutím k výsledkom archeologicko-historického bádania ako aj nezastupiteľným vkladom Devínskeho hradu do národných a slovanských dejín vyhlásilo Predsedníctvo Slovenskej národnej rady 27. februára 1961 Devín – slovanské hradisko za národnú kultúrnu pamiatku.
V roku 1967 sa začali odborné konzultácie pracovníkov Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave o konzervácii hradných objektov. Ich výsledkom je záchrana hradných zrúcanín a ich sprístupnenie širokej verejnosti. Ani tak však archeologický výskum na hrade neskončil. Dokladom toho je napr. odkrytie základov trojpriestorovej sakrálnej stavby s trojlístkovým apsidovým uzáverom v rokoch 1984 – 1985.
Pod názvom Hrad Devín – národná kultúrna pamiatka je dnes areál Devínskeho hradu jednou z vysunutých expozícií Múzea mesta Bratislavy.
Prehliadka hradu
Hradný areál zaberá podstatnú časť hradného brala nad sútokom riek Dunaj a Morava. Architektúra pozostatkov jeho budov tvorí neodmysliteľnú kulisu mohutného návršia dominujúceho širokému okoliu.
Po prechode hlavnou, severnou bránou sa návštevník ocitne na rozsiahlom priestranstve dolného hradu. Významnejším objektami v tejto časti sú základy ranokresťanskej kaplnky, zistené archeologickým výskumom v roku 1975, základy budovy z osady pochádzajúcej z 11. – 13. storočia a objekt tzv. strážnice z druhej polovice 15. storočia.
Medzi dolným a stredným hradom si návštevník môže prehliadnuť základy a model veľkomoravského kostola z druhej polovice 9. storočia a apsidou s tzv. trojlístkovým pôdorysom ako aj pozostatky ranogotickej kaplnky z 11. – 13. storočia, postavenej na kruhovom pôdoryse.
Návštevnícky najzaujímavejšia časť pri prehliadke hradu je stredný hrad. Jeho dominantou sú zakonzervované murivá renesančných palácov Báthoryovcov a Garayovcov. Okrem toho sú tu odkryté základy rímskej stavby, objavené počas archeologického výskumu v 30-tych rokoch 20. storočia ako aj zvyšky obytných a hospodárskych priestorov. Rozsiahlemu priestranstvu stredného hradu dominuje šesťdesiat metrov hlboká hradná studňa v jeho severozápadnej časti. Jej horná časť je vybudovaná zo pieskovcových kvádrov, stred je vytesaný do skaly, dolná časť je spevnená podobne ako horná.
V suteréne renesančného paláca sa nachádza výstavná sieň využívaná na sezónne výstavy s tematikou histórie hradu. Na múre paláca je umiestnená pamätná tabuľa z roku 1936 pripomínajúca storočnicu historického výletu slovenskej mládeže na Devín, ktorú organizoval v roku 1836 Ľudovít Štúr, od akademického sochára Jozefa Pospíšila.
Z vyhliadkovej terasy stredného hradu sa otvára výhľad do okolitej krajiny s doďaleka sa vinúcim tokom rieky Dunaj. Nad jeho sútokom s riekou Morava návštevníkom neunikne pohľad na malú vežičku zvaná Mníška (tiež Panenská veža), osamotene sa vypínajúcu na strmom skalnom hrote. Vpravo od nej na južnom svahu hradného brala hrotitý gotický portál naznačuje vstup do tzv. tunelovej jaskyne. Dosahuje dĺžku 11,5 metra a výšku takmer deväť metrov. Prechádza celým hradným vrchom.
Ten zaberá najstaršia časť – horný hrad – pozostávajúci zo zvyškov šesťbokej, pravdepodobne dvojpodlažnej kamennej veže a dvoma nad sebou umiestnenými opevnenými plochami. Prístup na horný hrad vedie krátkym mostíkom ponad obrannú priekopu. Horný hrad, v súčasnosti vzhľadom na pretrvávajúci archeologické a rekonštrukčné práce, je pre verejnosť uzavretý.
Devínsky hrad v kontexte historických udalostí
Oblasť medzi Devínom a Bratislavou je hranicou nielen v geografickom (posledné výbežky Álp a prvé Karpát) ale aj v politickom slova zmysle. Táto oblasť v historických dobách ležala vždy na rozhraní dvoch „svetov“: ležala na hranici Rímskeho impéria a germánskeho sveta, bola pomedzím germánskych Longobardov a prvých Slovanov, bola okrajovou zónou avarského kaganátu, ku ktorej rozšíril hranice svojej ríše Karol Veľký; v moderných dejinách sa stala západnou hranicou Uhorska a východnou Rakúska.
Strategická poloha devínskeho brala nad sútokom dvoch riek zohrávala významnú úlohu od praveku, cez rímsku dobu až po stredovek. Hradné múry boli neraz svedkami udalostí, ktoré utvárali dejiny tohto územia.
Už vo veľkomoravských časoch dochádzalo pod múrmi hradiska k bojovej konfrontácii medzi slovanskými a franskými vojskami. K dvom najvýznamnejším udalostiam prišlo v rokoch 855 a 864. Predchádzal im vývoj udalostí po nástupe kniežaťa Rastislava k moci. Keď v roku 846 východofranský kráľ Ľudovít Nemec dosadil na veľmoravský kniežací stolec Rastislava, predpokladal jeho lojálnosť k ríši. Spočiatku Rastislav tento predpoklad spĺňal. Časom však jeho vernosť dostávala trhliny. Prvým náznakom odporu bolo v roku 850 Rastislavovo otvorené vystúpenie proti franskej expanzii. V nasledujúcich rokoch začal Rastislav podnikať z Devína (od roku 858 uprednostňoval toto opevnené hradisko pred svojím hlavným kniežacím sídlom v Mikulčiciach) výbojné vpády po celej dĺžke dunajskej hranice. Túžba „skrotiť“ odbojné knieža viedla Ľudovíta k zorganizovaniu vojenskej výpravy. Podľa správy z roku 855 vytiahol s vojskom proti kniežaťu Rastislavovi, ktorý sa zdžiaval vo svojom hrade (podľa iných prameňov touto pevnosťou boli Mikulčice[10]). Rozhodnutie Ľudovíta Nemca nedobýjať Rastislavovu pevnosť malo hrozné následky pre okolie. Ak totiž nemohol zničiť centrum, vyplienil aspoň jeho zázemie, aby spôsobil čo najväčšie materiálne škody. Vo Fuldských análoch o tom nachádzame zmienku: „Jeho vojsku sa napriek tomu podarilo spustošiť veľkú časť ich krajiny plienením a požiarmi a vyhubiť aj nemalé množstvo nepriateľov túžiacich napadnúť kráľovský tábor“. Rastislav sa neuzavrel za hradby, ale aktívne podnikal protiútoky, napádal ustupujúce vojsko a vyplienil pohraničné kraje za Dunajom.
Významom dôležitejšia bola Ľudovítova výprava proti Veľkej Morave o deväť rokov neskôr. Jej predohrou bola Rastislavova snaha úplne sa zbaviť závislosti na ríši. Dal vyhnať bavorských kňazov, ktorých v roku 863 nahradili slovanskí vierozvestcovia Konštantín a Metod. Ľudovít Nemec sa rozhodol definitívne skoncovať s Rastislavovým odporom a prinútiť ho k poslušnosti.
O výprave z roku 864 sa zmieňujú Fuldské anály. Podľa nich v auguste uvedeného roku Ľudovít prekročil Dunaj a Rastislavovu pevnosť, zvanú Dowina, nad sútokom Dunaja a Moravy obkľúčil. Rastislav sa opevnil na hradisku. Podľa záznamu v letopisoch Rastislav „...sa neopovážil pustiť do boja s kráľovským vojskom a okrem toho sa presvedčil, že neexistuje možnosť úniku.“ Ľudovít tiež nechcel hnať svojich vojakov proti opevnenej pevnosti a riskovať tak veľké straty. Zároveň však nehodlal dlho táboriť pod devínskym bralom, vystavený hrozbe prepadov z vnútrozemia. Okrem toho si uvedomoval, že pre Rastislava je výhodou okrem dobre opevneného hradiska aj podpora celej krajiny. Začal preto s Rastislavom vyjednávať. Obaja vladári sa tak vyhli otvorenej zrážke a dohodli sa. Rastislav sa zaviazal zachovať kráľovi vernosť a Ľudovít s vojskom odtiahol.
Okrem tejto výpravy sa toto miesto stalo dejiskom ďalšieho bojového stretu Frankov a Rastislavovho synovca Svätopluka na sklonku Svätoplukovho života.
Podľa archívneho dokumentu z roku 1223 sa Devín dostal do rúk rakúskeho vojvodu Leopolda Babenberského. Z roku 1233 zasa pochádza záznam, ktorý sa zmieňuje priamo o Devínskom hrade. Hovorí sa v ňom, že rakúsky vojvoda Fridrich II. zv. Bojovný dobyl hrad a vypálil podhradskú osadu.
V sedemdesiatych rokoch 13. storočia bol hrad svedkom otvorených bojov medzi českým kráľom Přemyslom Otakarom II. a uhorským kráľom Štefanom V. Ich priamemu bojovému stretu predchádzalo podpísanie mierovej zmluvy v októbri 1270 v Bratislave. Vzhľadom na nedodržanie zmluvných podmienok (dvojročný mier) zo strany uhorského kráľa a jeho vpádom do Rakúska, v apríli nasledujúceho roku vtrhol Přemysl Otakar II. do Uhorska a obsadil viacero obcí na západnom Slovensku, o. i. aj Devín.
Po podpise novej mierovej zmluvy 2. júla 1271 sa obe strany dohodli na zachovaní doterajšieho stavu a Přemysl Otakar sa vzdal dobytých území. Štefan V. získal naspäť všetky hrady a mestá na západe Slovenska. Nový uhorský kráľ – Ladislav IV. Kumánsky – však ani túto zmluvu nedodržal a v roku 1273 vypukla nová česko-uhorská vojna. V nej bolo spustošené juhozápadné Slovensko až po Nitru a obsadené pohraničné hrady (vrátane devínskeho) v Zadunajsku. Devínsky hrad bol poškodený.
Od roku 1273 nasledujúcich päť rokov boli tieto územia v rukách českého kráľa. Tento stav trval až dovtedy, keď sa Přemysl Otakar musel v roku 1276 vzdať svojich nárokov v Rakúsku, Štajersku a Korutánsku v prospech Albrechta I. Habsburského.
V roku 1809 pod múrmi starobylého hradného sídla tiahli francúzske napoleonské vojská. Po ostreľovaní Bratislavy a následnom odsune celkom nezmyselne vyhodili hrad do vzduchu.